The house of enchantment

||4.||

(Journee)

Chlapec, ktorý ešte prednedávnom ohrozoval Becka, sa volal Saber. Okrem neho do ich skupinky pribudla Zuri. To volanie o pomoc patrilo práve jej - tmavej osôbke-černoške s tmavými, kučeravými vlasmi a tmavými očami. Nebolo nič, čo by na Zuri nebolo tmavé - možno ešte s výnimkou očných bielok. Zuri kričala, pretože v tej tme zakopla a spadla do akejsi jamy. Trvalo im dosť dlho, kým ju odtiaľ vytiahli, treba podotknúť, že ešte bola tma. A tak to skončilo tak, že Journee držala palicu s ohňom, kým chlapci vyťahovali Zuri z jamy. Pri spolupráci pri jej záchrane rýchlo zabudli na to, že Saber ešte prednedávnom škrtil Becka a Journee stúpila Beckovi na nohy. Dalo by sa povedať, že Zurina záchrana ich skupinku podstatne viac zacelila a prinútila ich k tomu, aby si vzájomne viac verili a spolupracovali.

Zuri toho veľa nenahovorila. Ťažko povedať, či to bolo kvôli šoku z toho, čo sa jej stalo, alebo bola jednoducho taká povahovo, no zdalo sa, že skôr to druhé. Zuri bola tak veľmi pokojný človek, až sa tomu miestami Journee divila. Nálada v skupinke bola dobrá, ak sa nerátala panika ohľadom toho, prečo vlastne sú v lese, a ako sa sem dostali.

Journee vedela, že každý z nich si v mysli pokladá tú samú otázku, ibaže akosi sa nikomu z nich o tom nechcelo rozprávať. Miesto toho prečkali do rána tak, že si sadli ku ohňu a spoznávali sa. Journee sa často s chlapcami nerozprávala, i keď už bola podľa starej mamy dievka súca na vydaj. Pokladala to za smiešne. Veď sama sa cítila byť ešte viac dieťaťom, než dospelou ženou, a podľa svojej starej mamy by už mala rodiť deti.

Skupinka vyrazila na cestu.

,,Hej! Nezašli sme už nejako hlboko do lesa?" spýta sa Beck.

,,Neviem, ale tiež sa mi zdá. Viem len, že kráčame stále viac na sever," odpovie úprimne Saber.

,,Ako to vieš?"

Beck na Journee pôsobil ako strašný zmätkár. Oproti nemu vyzeral byť Saber ďaleko viac orientovanejší a skúsenejší ohľadom prežitia v prírode a prežitia celkovo. Skúsenejší ohľadom života. Úplne z neho sršalo čosi mužné, čo mala Journee za potrebu obdivovať, a ten kontrast medzi ním a Beckom bol miestami až zarážajúci. Mohli byť približne v podobnom veku, no bolo úplne jasné, kto z nich bol dospelejším v hlave.

,,Mraveniská, machy, stromy..." začne vymenúvať Saber.

,,Ešte si nám toho o sebe veľa nepovedal, Saber. Odkiaľ vieš takéto veci?" zabŕda Beck.

,,No, zo života, predsa," povie Saber potichu bez toho, aby sa vôbec na Becka pozrel.

,,Divili by sme sa, ak by zo smrti," ozve sa konečne aj Journee. Saber sa tomu iba zasmeje.

,,No áno. Vlastne aj ja."

Kráčajú stále severne, až nakoniec sa dostanú k akejsi rieke. Tam zastanú, aby sa napili a načerpali nové sily. Potom sa rozhodnú pohnúť sa ďalej, ibaže to už nešlo. Pristihli sa, že hoci kráčajú, ďalej nenapredujú vôbec, už ani o jeden krok dopredu.

,,Čo to-" spýtal sa Beck. Nikto sa nepohol ďalej z miesta, než bol určitý bod na zemi. Kráčali, ale nenapredovali.

Journee natiahne pred seba ruky. Nič sa nedeje, neucíti pred sebou žiadnu neviditeľnú stenu, tak ruky opatrne položí na zem pred sebou. Sčasti ju to aj poteší. Teší ju, že tam necíti žiadnu bariéru, ktorá by im mala brániť v chôdzi, a tak sa rozhodne pokúsiť sa spraviť stojku vo vzduchu, ktorou by sa mohla prehupnúť za to niečo, čo im bránilo dostať sa ďalej. Len tak nabrať odvahu.. akosi tušila, že to nemusí dopadnúť dobre. Ibaže sa to odhodlá skúsiť. Ostatní ju pri tom mlčky pozorujú.

Spraví to. Zhlboka sa nadýchne a spraví ten odraz, spraví mlynské koleso. Kyvadlovým pohybom ju však čosi odhodí naspäť dozadu, presne na miesto, odkiaľ sa odrazila.

,,Dobrý pokus," pochváli Saber.

,,Čo to má ako byť?" opýta sa vystrašene Beck.

,,Ja neviem, musí to byť nejako začarované, alebo čo," povie Journee a bezradne mykne ramenami.

,,Si v poriadku?" prehovorí k nej Zuri potichu a veľmi starostlivo. 

,,Áno. Áno, som. Len.. tiež sa vám zdá, akoby sme boli uprostred akejsi hry?"

Slabo prikývnu.

,,Niekto sa s nami hrá. A rád by som vedel, kto," povie Saber.

Strhne sa silná víchrica.

,,No úžas. A teraz ešte aj toto nám bolo treba!" zabedáka Beck.

Journee začnú z toho vetriska slziť oči. Strasie sa od zimy a pretiera si ruky, aby sa aspoň trošičku zahriala. Vietor je stále silnejší. Konáre stromov pôsobia, akoby tancovali akýsi divoký tanec, a kamienky, lístie či ihličie rozsypané po zemi sa tiež začnú pohybovať v smere vetra.

Vietor strapatil Journine vlasy a nadvihoval jej šaty. Bola vďačná za to, čo mala práve na sebe, vzhľadom k tomu, že sa zhodou okolností práve včera rozhodla, že sa neprezlečie do nočného úboru, lebo by tak musela otvoriť hrôzostrašne vŕzgajúcu almaru a zrejme by tak zobudila spiacu starú mamu, s ktorou žila. Takto mala na sebe síce staré, ale za to celkom do týchto podmienok praktické šaty, i keď bola bosá, čo jej veľmi prekážalo. Cítila, že má po toľkej chôdzi nohy doráňané do krvi, a naviac, ukazovalo sa, že celé to putovanie bolo zrejme zbytočné.

Vietor zosilnie natoľko, až je nútená chrániť si tvár, predovšetkým oči a uši rukou. Po jej strane sa ozve volanie jej mena, no keď sa chystá spraviť ďalší krok dopredu, tak ju víchrica nadnesie a strhne so sebou. Journin svet sa začne krútiť. Všetko okolo nej je v jednom víre. Alebo sa krúti ona sama? Možno oboje.

Tá víchrica ju nadnáša kamsi preč. Journee sa prestáva sústrediť na krytie si očí. Chcela vidieť, čo sa to okolo nej deje. Keď oči otvorila, rútila sa smerom k akémusi domisku.
Priamo do jeho okna.
A teraz si Journee začala kryť hlavu úplne.

_________________________________________

Ahojte 🙂

Journin svet sa začal poriadne krútiť a ja som znovu zlá na moje hlavné postavy 😀 No čo už, veď kto má prenádherný život bez problémov?

Rozhodla som sa prezatiaľ publikovanie nových častí ustáliť na stredy a soboty, avšak samozrejme, ak nadídu letné prázdniny, budem mať omnoho viac času, a aj na písanie, takže to určite vtedy upravím  🙂