The house of enchantment

||26.||

(Lizbeth)

Lizbeth sa cítila osamelo. Mala pocit, akoby sa jej Kayleigh zo dňa na deň viac vzďaľovala, a mala v úmysle spolu s Minou a Emily utvoriť akési trio. Lizbeth žiarlila. Žiarlila na Emily a Minu, pretože mala pocit, že ju okrádajú o kamarátku. A hoci Liz s niektorými obyvateľmi domu vychádzala dobre, tak chcela tráviť čas s Kay. Ona však zrejme s ňou nie. Prečo by aj? Točili sa okolo nej chalani, mohla si vyberať; mohla si tiež vyberať, s kým sa bude kamarátiť, a Kay si toho užívala - vychutnávala si výhody, ktoré jej poskytovala krása a šarm.

V Hecatinej triede Liz tiež nevynikala, miestami mala až pocit, že bola medzi všetkými čarodejmi, ktorých doteraz poznala, najslabšou, a že medzi nich vôbec nepatrí. Všetci sa javili tak geniálne, až ju to deprimovalo. Nezapadala sem, cítila sa ako odpad.

Nemala tiež najlepšie vzťahy s rodinou, vlastne sa domnievala, že aj boli radi, že sa jej zbavili, a vôbec nikomu nechýbala. Chýbala by vôbec niekomu, ak by na svete nebola? Aký má jej život zmysel? Stojí za to vôbec ostať nažive? Načo? Opäť ju v samote mátali takéto myšlienky.

Pripravila si na večer všetko. Pobalila si veci do mechu, ktorý našla. Bolo jej už všetko jedno. Buď utečie, alebo neutečie ďaleko, pretože si ju nájde Hecate, a tá ju za to najskôr zabije. Pri troche smoly možno pošle nazad do domu a vymyslí si pre ňu nejaký otrasný trest.

Nikto sa nepýtal, kam ide. Možno naozaj spali, a možno len spánok predstierali. A aj keby neboli ležali, zrejme by si ju vôbec nevšímali. Väčšina sa tvárila, akoby bola Lizbeth priehľadná. Ani sa za sebou neobzrela. Len kráčala, kráčala, kráčala.. kráčala vpred.

Bola temná noc. Lizbeth sa však nebála zlovestnosti, ktorá z nej pochádzala. Ráznymi krokmi obchádzala stromy, mysliaca si, že nech pôjde kamkoľvek, bude schopná zariadiť si lepší život, než doteraz. Prichádza až k fontáne, o ktorej vie, že je nebezpečná, a že Octaviu popálila tak, že odvtedy nosila ruky výlučne v rukaviciach. Dlho sa na ňu pozerá, až dospeje k názoru, že by sa jej do budúcna možno trochu vody z tej fontány mohlo hodiť. Vyberie si teda z mechu malú nádobku, uchopí ju cez límec šiat, a načrie vodu, keď z tmy vystúpi tieň, takmer akoby sa zjavil z prázdnoty. Lizbeth vo chvíli, kedy nastaví lampáš na toho tvora, vystrie.

Nebola to Hecate, za tú by bola možnože aj radšej. Pred ňou sa mihol akýsi čierny, šupinatý jašter. Bol vyšší, než ona, približne vysoký ako dospelý muž. Keď sťažka vydýchne, tak sa kamsi vytratí. Do hlavy jej udrie prudká bolesť. Lizbeth odrazu nadobudne nepríjemné pocity zúfalstva, samoty, prázdnoty. Spomína na všetky staré krivdy, hádky, vybavujú sa jej vlastné chyby, na ktoré by najradšej zabudla. Pocity naberajú na intenzite. Lizbeth klesne do kolien a rukami si zapchá uši. Všetky tie hlasy.. nabádali ju, aby myslela na zlé veci.

,,Nie! Nie! Nie! Som nevinná!!! Dosť!" kričí, a začne plakať. Hlasy neutíchajú. Podsúvajú jej obrazy vlastnej nemožnosti, skazeného charakteru, škaredosti. Lizbeth to nedokázala zvládať. Nezvládala to, a hlasy silneli a naberali na moci nad ňou samotnou. Lizbeth skočí do fontány.

(Hecate)

Hecate sa pozerá na fontánu, ktorá už mnohým ľuďom, predovšetkým jej nepriateľom priniesla smrť. Bol to veľmi čistý spôsob, ako sa niekoho zbaviť bez toho, aby ostal nejaký dôkaz o tom, že mu to spravila ona a nemusela sa zabávať s jeho telom. Lizbeth nebola mocná čarodejnica. Spomedzi deciek bola najslabšia, a to, ako krátko dokázala zniesť Moatasa vo svojom tele, tomu len nasvedčovalo. Hecate neznášala slabosť. Vyslovene ju nenávidela.

Hecate dostala Moatasa asi pred týždňom darom od jedného démonológa za istú láskavosť. Išlo o jedno z nejhorších stvorení, aké si človek dokázal predstaviť. Moatas sa pokúša len o to, aby dohnal ľudí k samovražde. Nabúraval sa ľuďom do mysle, kde im dodával tie najhoršie pocity, a tí, ktorí nemajú silu zvládnuť ťažobu vlastných myšlienok, potom ukončia svoj život.