The house of enchantment

||25.||

(Journee)

Journee sa cítila myšlienkami neprítomne. Bolesti zlomenej nohy zo dňa na deň upadali do zabudnutia, a tak sa rozhodla vybrať sa von, pretože cítila, že potrebuje pohyb, ktorý tak dlho zanedbávala. A tiež, potrebovala si utriediť myšlienky.

Bolo mrazivé, zimné počasie. Na oblohe začali tancovať vločky snehovej nádielky a dopadať na zem, tvoriac tak bielučkú perinku, ktorou prikrývali krajinu. Keď sa Journee nadýchne čerstvého vzduchu, cíti sa ďaleko uvoľnenejšie, než doteraz. Z nosa jej vyjde obláčik pary a hľadí k nebu, snívajúca o svojich nenaplnených snoch a túžbach.

,,Na tých schodoch by som bol opatrný. Sú mokré od snehu."

Až teraz si ho všimla. Stál tam, rukami sa opierajúci o  zábradlie verandy, nie veľmi teplo oblečený, pokojne by mohlo ísť aj o letné ošatenie. Journee sa pri pohľade na Sabera cítila zvláštne. Nechápala ho. To mu naozaj nie je zima? A ten jeho tichý, starostlivý tón hlasu.. znel úplne inak, než keď sa rozprával s chalanmi.

,,Ďakujem. Tak to budem padať opatrnejšie."

"Čo to vravíš za nezmysly?! Počkať...Oni vlastne dávajú zmysel.. si nemehlo, Journee, priznaj si. Čo to stváraš??" uvažuje v duchu.

,,Ehm.. myslela som.. budem sa snažiť byť čo najopatrnejšia," dodá rýchlo.

Saber sa usmeje. Preskočí zábradlie verandy a až dokonalo pristane na zamrznutú trávnatú plochu. "Ak by on bol otcom tvojich budúcich detí, Journee," pomyslí si, "mohli by po ňom zdediť túto obratnosť," pomyslí si.  Ibaže.. Journee nevedela, či by Saber chcel by byť otcom jej budúcich detí, v tom bol ten háčik. Vychádzali spolu veľmi dobre, v Hecatinej triede sedeli vedľa seba a pomáhali si, aj spolu sa učili.. a pre ňu bolo až priľahké sa doňho zabuchnúť. Ale zatiaľ, i keď sa k tomu schyľovalo, tak Saber nespravil prvý krok a nebola si istá, ako to vníma on. A Journee preto nevedela, či túži po jej bozkoch tak, ako ona po tých jeho.

Bola doňho taká zahľadená, až občas zabúdala na slová, ktoré mu chcela povedať, a tak skončila pri táraní nezmyselných hlúpostí. Pochybovala, že sa mu môže páčiť tak, ako on jej, a nechcela zničiť to, čo medzi sebou už mali priznaním svojich citov k nemu. Preto bola opatrná.

,,Možno by si sa pretentokrát mala vykašľať na opatrnosť," díva sa na ňu uprene, keď stál na samom spodku schodíkov. ,,Takto sa lieta."

Bez varovania ju uchopí okolo pása a položí na trávu pri špičkách svojich topánok. Bol to šok. Prekvapene sa mu snaží pozrieť do očí, no pri svojej výške končí pri pohľade na jeho pery. Veľa priestoru na premýšľanie či spamätanie sa "z letu" jej Saber nedá, pretože ju hneď vezme na ďalší. Jazykom vkĺzne do jej pootvorených úst. Chvíľu je z toho Journee v takom šoku, až sa túži oddialiť, a ústa zavrieť, no nakoniec poľaví a oddáva sa túžbe, ktorá ju trýznila už niekoľko týždňov. Necháva sa ňou unášať vo vetre ako vták dlho držaný v klietke, ktorému sa náhle dostalo oslobodenia. Cítila slobodu, Saberovu ruku omotanú okolo jej pása, brániacu jej v tom, aby sa skáľala na zem pod vplyvom podlamujúcich sa kolien.

,,Ani nevieš, ako dlho som to túžil urobiť," pošepne.

Nakoľko má Journee pocit, že pri svojom prvom bozku v živote veľa vecí pokazila svojimi spomalenými reflexmi, tak sa na Sabera usmeje a venuje mu "opravný" bozk. Ten je o niečo pomalší a nežnejší, takmer ako pohladenie. Po ňom tam len tak stoja pod schodmi v objatí toho druhého.

,,Myslím, že máme divákov," Saber sa jej usmeje do vlasov a ukáže na okno. Journee sa otočí smerom, ktorým ukazuje. Stoja v ňom Mina, Emily a Kayleigh, ktorá im zatlieska. Zvyšné dve dievčatá vyzerajú trochu sklamane, no i tie sa slabo pousmejú, akoby chceli Sabera, no v hĺbke duše vedeli, že takto je to správne. Tiež im zatlieskajú. Prajú im to, hoci sú aj sklamané.