The house of enchantment

||28.||

(Amanda)

Amanda sa pokúšala niečo navariť. Keďže žiadne z deciek okrem Viktora a možno ešte trochu Journee sa do niečoho takého vôbec nehrnulo, a v dome mali pravidelne zásoby úplne tých istých potravín stále dookola, tak na rutinu v jedálničku postupom času každý začal nadávať. Amanda však bola nesmierne rada, že aspoň majú čo vložiť do úst, a obvykle, keď sa ostatní sťažovali, tak ona len mlčala. Oni si zjavne vôbec nevedeli predstaviť, čo kedysi prežívala.

Amanda bola vďačná za všetko, čo jej Hecate ponúkla. Vážila si všetkého, čo sa jej odrazu dostalo, i keď na druhej strane jej chýbala sestrička. Nebolo dňa, kedy by si na Eleanor nespomenula. Narozdiel od niektorých detí si však nemyslela, že Hecate je skazená do špiku kostí. Videla v nej tiež kopu dobrých vlastností, ktoré, i keď sa ich často pokúšala zakrývať, tak tam boli.

Vedela, že Hecate má istý zmysel pre spravodlivosť. Prejavovala sa rázne, sebavedomo, rozhodovala sa veľmi jednoducho, oveľa rýchlejšie, než by to v určitých prípadoch dokázala Amanda. Cieľavedomo si išla za tým, čo chcela. Nerada ukazovala slabosť. Nerada ukazovala, že sa cíti osamelo. Občas mala takú chvíľku, kedy u nej nastal útlm, a len sa tak na chvíľku zahľadela doprázdna, akoby premýšľala o všetkom. Bola inteligentná a akoby dokázala v človeku čítať. Chcela by vedieť byť v určitých veciach taká, ako Hecate. Jej nedôvera voči nej zo dňa na deň opadala, i keď tam stále bola.

,,Kedysi som varievala veľmi rada."

Amandu prekvapí, keď sa Hecate znenazdajky vynorí v kuchyni a vysloví vetu tohoto typu.

,,Škoda len, že som na varenie v rokoch samoty zanevrela. Takmer mám pocit, že som úplne zabudla, ako sa to robí," posadí sa na stoličku a so zvedavosťou ju pozoruje.

,,Ja.. odpusťte, ale nemyslím si, že takéto čosi sa dá zabudnúť," prehovorí, stále prekvapená jej zjavom netypickým pre kuchyňu. I tu pôsobila mocne a vznešene, a Amanda si nevedela pomôcť, ale zrazu jej túžila naservírovať tie najlepšie jedlá na svete, len keby ich vedela pripraviť.

To už sa Hecate postaví zo stoličky, rozhodnutá zapojiť sa do varenia. Vezme do rúk najväčší z nožov a začne ním krájať mrkvu na malé kolieska. Rýchlosť a precíznosť pohybov noža v jej ruke spôsobí, že Amanda vypleští oči a bez pohnutia ju pozoruje, ako krája, krája, a krája. Kým ona zvyčajne krájala pomaly a opatrne, dávajúca si dôkladný pozor na prsty, Hecate krájala s obrovskou vášňou a horlivosťou.

,,Naozaj som zabudla na ten upokojujúci pocit," v očiach sa jej mihne akási šibalská iskra. ,,Čo by si povedala na to, keby som dnes niečo navarila ja?"

Amanda nevie, čo má odpovedať. Bola šokovaná z toho, ako sa práve Hecate správala, a že na ňu jej správanie vôbec nepôsobilo hrane, i keď ktosi iný na jej mieste by už Hecate začal podozrievať z akýchsi postranných úmyslov, možno, že ju tým nožom túži zabiť.

,,Umm-"

,,Neboj sa, nemám v úmysle vás otráviť." Hecate sa konečne zasmiala. Celá tá zmena.. čo jej to sadlo na nos? BOLO to podozrivé.

,,Uhm, smiem vám pomôcť?"

,,Isteže."

Hecate sa nepýtala o pomoc. Takmer všetko si urobila sama, s výnimkou toho, čo Amanda už začala, alebo čo intuitívne v hlave uznala, že Hecate bude potrebovať. Byť s ňou sama v kuchyni bolo o dosť iné, než na vyučovaní. Na vyučovaní vravela viac, kým tu sa zdalo, že starostlivo šetrí s každým jedným slovom. Vyzerala spokojne, na to, že Lizbeth vraj včera spáchala samovraždu.