The house of enchantment

||1.||

(Journee)

Všetko sa to začalo svetlom, ktoré pristálo na jej tvári. Chcela sa pretočiť na bok, lenže to už nešlo. Už neležala v posteli vedľa svojej starej mamy. Akokoľvek sa Journee snažila otvoriť oči, nešlo to. Až naraz...

Journino telo dopadne na čosi tvrdé, až jej to na chvíľu vyrazí dych. Okolo seba ucíti vôňu lesa. So starou mamou zvykli často chodievať na huby, takže vedela, čím sa lesná vôňa líši od všetkých ostatných. Vzduch tu bol o čosi vlhkejší a chladnejší, zmiešaný s korenistou, ostrou vôňou trávy, stromov a rastlín po daždi. Jej ruky nahmatajú pásiky dlhej, mokrej trávy, ktoré inštinktívne vytrhne zo zeme. Ruka jej poklesne naspäť do trávy. Roztvorí dlaň a tenké lístočky upustí na zem.

Absolútne netuší, čo sa to s ňou stalo. Možno je to len nejaký z jej snov, aspoň si tak pomyslí. Veď neexistuje, aby sa len tak záhadne dostala do lesa bez toho, aby vôbec vytiahla päty z postele!

Natiahne ľavú ruku k svojej pravej a uštipne sa. Nič sa však nestane. Stále cíti šteklenie trávy na rukách a poodhalených členkoch. Po jej pravici sa ozve chlapčenské kýchnutie. Strhne sa tým smerom a jej očné viečka jej konečne dajú povolenie k tomu, aby ich od seba odlepila.

Veľký rozdiel však medzi otvorenými a zatvorenými očami nebadá. Jediné svetlo, ktoré sa k nej dostáva, je totižto svetlo pár hviezd, ktoré vidno na oblohe od na seba husto natlačených konárov stromov, a tiež svetlo mesiaca. Začuje šum, akoby ktosi celkom blízko nej prebehol, a následne sa ozve hrôzostrašný ženský smiech. V Journee to vyvolá obrovský nepokoj, a zrazu si nie je celkom istá, či jej na tele nenaskočila husia koža nie zo zimy, ale práve zo strachu.

Nevedela, čo sa to deje. Mala pocit, akoby sa z ničoho nič ocitla uprostred akejsi nočnej mory. Cíti sa, akoby sa jej upchávalo hrdlo akýmsi balvanom. Za svoju najväčšiu slabinu pokladala Journee znášanie negatívnych pocitov ako boli strach, úzkosť, hnev či nervozita. Nerada to priznávala, ale vlastne sa s nikým nedokázala ani len poriadne pohádať, i keď vždy mala v hlave množstvo vecí, ktoré by tomu druhému vykričala. Bránila jej v tom tá ťažoba v hrdle.

Chcela zakašlať, ibaže sa bála. Možno toho strašidelného smiechu a možno dokonca toho kýchnutia. Postaví sa zo zeme a počúva zvuky okolo seba. Vie, že je v lese, vie, že tu nie je sama, vie, že sa tu nachádza akýsi chlapec a nejaká asi šialená žena. Pomaly a opatrne postupuje dopredu, a keď jej špička topánky o čosi zavadí, tak na to stúpi a pomyslí si, že je to asi len akýsi konár. Ozve sa však bolestný výkrik a to niečo sa pod ňou prepadne. Pristáva rukami na zemi.

,,Aaaaa!" zvýskne Journee, a keď ucíti na sebe dotyky ľadovo studených rúk, tak sa začne brániť a rozhadzovať okolo seba rukami.

,,Čo si zač?! Kto-kto si?" pýta sa zmätene, keď si uvedomí, že udiera človeka, a ten sa len bráni, neútočí na ňu. Odpovede sa však nedočká.

V jej blízkosti čosi zašramotí a pred sebou uvidí oheň. Akýsi ďalší chlapec trochu ďalej od nej sa po niečo natiahne a z malého ohníčka spraví väčší. Journee sa otočí na chlapca, na ktorom sedela. Áno, bol to chlapec, nie konár, ani žiadna beštia. Vidí ho len slabo, ale vďaka ohňu omnoho viac, než doteraz, a dostatočne na to, aby videla, že má vlasy medenej farby.

,,Kto si? Kde to sme?"

,,Ja? Ja som Beck. A neviem. Pred chvíľou som bol v posteli a.. možno v lese? Čo robím v-"

,,Vy!"

Druhý chalan zvierajúci v ruke palicu s horiacim ohňom k nim podíde až nebezpečne blízko a zasvieti im do tvárí. Hovorí tvrdým, dunivým hlasom, ktorý spôsobí, že Journee takmer nadskočí. Má pocit, že chlapec pri nej sa dokonca odplazil o stopu dozadu.