Flapping of the wings

Together

Spadlo lístie, začalo pršať a prišli dušičky. Bola som zdravá, Xaden mi dokonca dal napraviť zlomený členok, ale bola som sama, sedela som v jeho komnatách, zamknutá s jedným z nich troch, pozerajúc von oknom na kvapky stekajúce po skle. Všetci si užívali sviatky, sladkosti a hororové filmy, len ja nie.

Potom sa schladilo, začalo snežiť, útoky prestali, všetci slávili Vianoce. Všetci, dokonca aj Xaden s Kenjym a Miryou, len ja nie.

Nemohla som im kúpiť ani darček, Xaden ma nepúšťal von z komnát a prístup k akémukoľvek telefónu som mala zakázaný, ale dostala som od neho šperk - čierny náhrdelník v tváre kruhu, do ktorého boli vytesaní dvaja draci, ktorí okolo seba krúžili - jeden čierny, druhý biely.

Hľadela som naň, neusmiala som sa, zamrmlala som niečo o vďake a položila ho späť do krabičky.

Ďalej prišla jar. Všetko kvitlo, slnko svietilo, krajina sa prebúdzala, zvieratá sa preháňali po lúke, len ja nie.
Sedela som v kresle, kolená pod bradou, oči prázdne. Pozerala som von oknom, ale nezaujímalo ma, čo je za ním. Každý deň bol úplne rovnaký, stále ten istý výhľad, stále ten istý cyklus.

Ráno sama. Na obed sama. Večer sama. Niekedy so mnou bol Xaden, inokedy Kenjy či Mirya, ale aj tak som bola opustená.
Jedlo prestalo mať chuť, vône prestali voňať, svetlo svietilo akosi tmavo a spánok mi energiu namiesto dodávania bral.

Nemala som chuť na nič, necítila som smäd, hlad či bolesť, hľadela som len von tým istým oknom, ako každý deň, celý deň. Sama.
Všetci sa posunuli, len ja nie.

Keď Xaden zistil, čo som urobila, bol hnevom bez seba. Vydal rozkaz, aby Ryla našli a dovliekli späť, vynadal mi, jačal na mňa, snažil sa ma presvedčiť, že Ryl sa ma pokúšal zabiť, ale najhoršie na tom všetkom bolo, že Ryla našiel. Našiel ho a odsekol mu krídla, potom ho dal zhodiť zo skaly.

Ryl umrel. A ja s ním.

Snažila som sa ho zachrániť, myslela som, že moje slová ho poženú rýchlejšie a ochránia ho, no zabili ho. Vzdal sa, Xadenovi do tváre povedal, že ak ho nemilujem, nemá prečo žiť. A tak umrel.

"Lyss, poď sa najesť," zavolal ma Kenjy, ktorý mal so mnou dnes službu.
"Nie som hladná," zamrmlala som, rovnako ako každý deň, a ďalej sa pozerala von oknom.

Naľavo boli hory, vyššie než akékoľvek na svete, pokryté snehom aj stromami, zahalené hmlou. Napravo sa črtali menšie kopce bližšie k hradu, zelené a farebné, zabalené v kvetoch a potokoch.

Medzi oboma pohoriami bolo mesto, farebné svetielka ho zdobili vo dne v noci, domčeky z bieleho kameňa chránila rieka, ktorú obtočili okolo hradieb. Xadenove hlavné mesto, Hyacinth. Dlaždice v ňom boli poukladané do vzorov obľúbeného kvetu prvej kráľovnej, hyacintu, dokonca aj vstupná brána mala po bokoch kamene vytesané do tvaru jeho kvetov. Všetci ľudia v ňom oslavovali jar, nakupovali a veselili sa, len ja nie.

"Lyss, ak znovu vrátim tanier prázdny, Xaden ma zabije," povzdychol si Kenjy a chytil ma za plece. Nepozrela som sa naňho, nechcela som ho vidieť. Už len sedem hodín a budem v posteli, a potom sa zobudím, a budem počítať hodiny znovu. Ako vždy.

"Môžeš zjesť aj moju porciu," povedala som, môj hlas po všetkých cvičeniach konečne pevný. Kenjy zavrčal a vrátil sa späť k stolu, kde nám priniesol obed, no z jeho vône sa mi chcelo vracať.

Ryl už nikdy neuvidí slnko, hory či lúky, už nikdy sa nenapije, nenaje, nebude lietať, tak prečo by som mala ja?

"Lysandra, sadni si sem na zadok a najedz sa, inak to do teba natlačím!" zavrčal na mňa Kenjy a snažil sa byť prísny, no už dávno som prišla na to, že len blafuje. Nakoniec to vždy vzdá.