Flapping of the wings

First flying lesson... or last

"Bolí ťa hlava?" uškrnul sa Xaden a prisadol si ku mne, šťastný ako blcha. Nikdy som ho takého šťastného a usmiateho nevidela.
Zastonala som, moje oči polootvorené, no schmatla som čaj, ktorý mi prisunul po stole a nahmatala tabletku, čo mi priniesol.

"Ani sa ti nečudujem," pokračoval a oprel sa o stoličku, sledujúc ma bojovať s raňajkami, na ktorých trval, že ich musím zjesť, "vypila si takmer polovicu mojich zásob. To si sa chcela otráviť?"

Prevrátila som očami a prehltla tabletku, načo som ju rýchlo spláchla čajom.
"Vidíš, to mi nenapadlo. Nabudúce to skúsim," odfrkla som a prstom ďobla do rohlíka na mojom tanieri.

Xadenove oči na sekundu stmavli a otvoril ústa, aby zo seba určite vychŕlil nejakú prísnu poznámku, no zrazu len zaťal zuby a odfrkol si.

"Môžeš to skúsiť inokedy. Dnes máme program," povedal a podišiel k mojej skrini s oblečením a začal mi vytvárať outfit.

"Viem sa obliecť aj sama, ďakujem," zasyčala som a narvala si do úst rohlík.
"Viac jedz a menej kecaj, chcem tam byť dosť skoro na to, aby nás potom nezatmelo," povedal Xaden a keď som konečne dojedla, poslal ma prezliecť sa do... leteckého odevu.

"Xaden, však nejdeme lietať?" opýtala som sa, keď som vyšla z kúpeľne a uvidela ho v rovnakom koženom oblečení a ruksakom.

"To teda ideme. Nie je nič lepšie na opicu, než čerstvý vzduch. Ale s takými vlasmi nejdeš," povedal a schmatol mi vlasy, ktoré mi hneď začal zapletať. Keď sme boli nachystaní, schmatol ma za ruku, zobral ruksak a ťahal ma von.

***

Moje osobné peklo začalo výšľapom na trávnatý kopec, na ktorom nebolo ani kúsok tieňa, len kvety, tráva, kamene a bahno.

Xaden šiel asi päť metrov predo mnou, jeho telo po rokoch tréningu a bojov zvyknuté na oveľa ťažšie turistiky, zatiaľ čo ja, po nekonečných mesiacoch sedenia a nič nerobenia v zamknutej izbe a následného hladovania, som lapala po dychu a potkýnala sa o vlastné nohy.

Ten kopec nebol ani príliš strmý, od paláca to bola necelá hodina šlapania, no moje telo sa triaslo, akoby som práve dobehla maratón.
Možno to bolo tým alkoholom a faktom, že som cez bolesť hlavy takmer nič nepočula, alebo som bola naozaj slabá, ale keď sme konečne došli na miesto a Xaden sa zastavil, padla som na kolená a z čela mi kvapkal pot.

Xaden sa na mňa obzrel a uškrnul sa, no podal mi fľašku s vodou, na ktorú som sa okamžite prisala a začala piť.

"Kľud, ešte neumieraj. Budeme tu do večera," povedal a sadol si oproti mne, zatiaľ jeho veľké čierne krídla nado mnou tvorili tieň, akoby si po mňa prišla samotná smrť.

"Postav sa a vytiahni krídla," povedal, keď som konečne lapila dych.
Zazrela som naňho, no postavila som sa na svoje roztrasené nohy a vystrela chrbát.
V poslednú dobu som svoje krídla vôbec nenosila, pre niekoho zamknutého v izbe s veľa nábytkom to bolo nesmierne nepraktické, a tak keď sa mi znovu objavili na chrbte som sa zatackala a musela nájsť rovnováhu.

Xaden si ma pomaly obišiel a poobzeral si moje snehovo biele lesklé krídla, akoby ich videl prvý raz. Zrazu sa však dotkol môjho chrbta a jemne ma potiahol za tričko, kde som mala výrez pre krídla.

"Zväčšovala si si výrezy nožnicami?" spýtal sa a prezeral si celý môj chrbát.

"Áno, tlačili ma," povedala som, vedela som, že ako krajčírka by som sa asi neuživila a moje výrezy teraz vyzerali, akoby ich niečo roztrhalo, no to zjavne nebol ten dôvod, prečo sa to Xaden pýtal.

"Tvoje krídla sú trochu vysoko, vyššie, než majú ostatní Draci, takmer pri lopatkách," povedal a prešiel prstom po priestore medzi mojou lopatkou a ľavým krídlom.

"To je problém?" spýtala som sa a prekrížila si ruky na hrudi.

"Draci majú krídla nižšie, aby ich podporili v ich ťažisku, nie na lopatkách, ako to je v ľudských filmoch a knihách," povedal a dotkol sa miesta, kde by moje krídla mali byť, "tvoje sú trochu vysoko, no myslím, že sa to budeš vedieť naučiť, len budeš musieť viac cvičiť."

Trpko som sa zasmiala a otočila sa mu tvárou, moje krídla pevne zložené za mnou.
"Rovno mi povedz, že to nedokážem. To je ten dôvod, prečo som sa to nevedela naučiť, ani keď ma učil Ryl, však?" zasyčala som a Xaden na mňa zhora zazrel, jeho krídla mierne roztiahnuté, akoby sa snažil kontrolovať.

"Dôvod, prečo si sa to nevedela s Rylom naučiť bol ten, že to bol idiot, ktorý o učení lietania nevedel absolútne nič. Bol to letec, nie mentor," zavrčal a prepálil ma svojimi očami tmavšími než najhlbší kút pekla.

"A ty si mentor?" opýtala som sa a vystrčila bradu hore, už som sa ho nebála, nech by spravil čokoľvek.

"To hneď zistíme," povedal a schmatol ma za ruku.

Začal ma ťahať na okraj kopca, kde som si predtým nevšimla, že bol vysoký kamenný útes. Kým som stihla protestovať, silná ruka ma strčila do chrbta a zhodila cez okraj.

***

Sledoval som ju, ako padá a čakal som, kedy konečne použije mozog a roztiahne krídla. Ten zlom bol dosť vysoký na to, aby sa o niečo pokúsila, no namiesto toho len vrešťala a metala sa vo vzduchu.

"Dám ti radu; skús krídla!" zakričal som a pozoroval ju, ako ich konečne roztiahla, pričom sa od nich odrážalo okolité svetlo, no aj keď ju zbrzdili a vytiahli hore hornú polovicu jej tela, svoje nohy mala stále pod sebou - presne to, čo sa stáva, keď sú krídla mimo ťažiska.

Skočil som dolu za ňou a schmatol ju za ruky skôr, než sa stihla roztrieskať o skalu, a vyletel som s ňou späť na prvý kopec, kde som ju položil na zem.

Vyzerala, že sa práve vrátila z ríše mŕtvych a sadla si na zadok, celá roztrasená a bledá.
Potom sa pomaly pozrela na mňa, jej oči vypleštené a zaslzené kvôli vetru, ktorý jej do nich nafúkal, a o sekundu neskôr z nej vyšli zvratky. Znovu.

"To je ešte z včerajška alebo kvôli letu?" opýtal som sa a čupol si k nej.
"Zhodil si ma," zalapala po dychu a odpľula si.
"Chytil som ťa," povedal som a podal jej fľašku s vodou, aby si mohla vypláchnuť ústa.

"Zhodil si ma!"
"A potom som ťa chytil."
"Ale najprv si ma zhodil!" vyštekla a postavila sa na nohy, aj keď sa triasla ako vystrašené mača.

"Ty si ten najviac sebecký človek, akého poznám! Si panovačný, tvrdohlavý, neempatický idiot! Si ten najväčší idiot pod slnkom!" zrevala na mňa, hodila svoju fľašu o zem a stiahla krídla.

"Dobre, uznávam, táto metóda bola dosť drsná, ale-"

"Ale nič! Nič! Robí ti to radosť! Páči sa ti, keď mi môžeš ubližovať, si obyčajný sadista, presne tak, ako všetci hovoria!" zakričala a ťukla mi do hrude prstom.

Povedalo mi to veľa ľudí, chcel som, aby si to mysleli, aby sa ma báli a dostál som svojej povesti, no keď to vyšlo z jej úst, zrazu som si prial, aby som tú povesť nikdy nevytvoril, aby ma videla ako Xadena, svojho druha, nie ako Xadena, sadistického tyrana.

Ostal som ticho, nevedel som, čo povedať, ako to vysvetliť, ako jej ukázať, kto som naozaj bol. Pretože už bolo neskoro.

Ahojte, včera som sa konečne vrátila z Írska, tak tu máte novú kapitolku! 😆

Dajte vedieť, čo si myslíte, som zvedavá na Vaše teórie!

Susan10273 ❤️