Heartless//N.H.

Part 4.

,,Tak, čo chceš robiť?" milo som sa usmiala na Emily. Bez jediného slova ma začala niekam ťahať.

Prešli sme cez honosnú predsieň, cez veľkú obývačku po schodoch až do jej izby. Celý dom bol zladení do mahagónovej farby.

Keď sme prechádzali na poschodí do Emilynej izby, prešli sme okolo asi piatich dverí. Z jedných z nich (tipujem, že to bola práve tá Niallova) vychádzala naozaj hlásna hudba. Myslím, že to boli Arctic Monkeys. Keď už je debil, má aspoň dobrý vkus na hudbu.

Emily ma vtiahla dnu a mne sa naskytol pohľad na nie malú a nie tak typickú detskú izbu. Všetko bolo krásnej levanduľovej farby. Nábytok, postel, posteľné prádlo, steny, koberce, no všetko.
,,Máš to tu veľmi pekné." doširoka som sa na ňu usmiala.

,,Ďakujem." znova vycerila tie jej štrbavé zúbky. Opäť ma potiahla za ruku. Pritiahla ma ku stolu a sadla si na stoličku. Ja som si sadla na menšiu stoličku, ktorú som zo vzala z kúta.

Vytiahla papier s ceruzkami a začala si naň kresliť. Nakreslila si tam rôzne zvieratká. Teda myslím, pretože sa to moc rozoznať nedalo. Každý poznáme detské kresby.

,,Teraz ty." potlačila papier spolu s ceruzkami ku mne.

,,Čo také by si chcela, aby som nakreslila? Hmm?" usmiala som sa.

,,To, čo máš najradšej." pozerala sa niekam von oknom. Bez váhania som začala kresliť.

,,Čo je toto?" spýtala sa po chvíli môjho kreslenia.

,,Knihy." ceruzkou som jej ukázala obrysy tej kresby.

,,A toto?" ukázala zasa na iný obrázok.

,,Dievča, čo fotí prírodu." znova som jej ceruzkou ukázala obrysy.
,,Toto je nejaký chlapec, však?" ukázala na posledný obrázok na papieri. Bola tam nakreslená silueta chlapca s otáznikom namiesto tváre. Môj ešte stále neobjavený chlapec zo sna.

,,Áno." sklonila som hlavu.

,,Kto to je? A prečo nemá tvár?" vychŕlila na mňa otázky.

,,Neviem. Práve preto nemá tvár." hrala som sa s ceruzkou, ktorú som práve držala v ruke.

,,Pekne kreslíš." oprel si hlavu o moje rameno. ,,Nevieš prečo je Niall, taký?" hlesla. Nestíham registrovať ako tie malé deti dokážu tak rýchlo rozmýšľať a meniť témy.

,,Aký je?" nechápala som. Docela ma aj zaujímalo čo tým myslela.

,,Nemá nikoho rád." zosmutnela.

,,Ale čo si. Teba s mamičkou má určite rád." utešovala som ju. Klamala som. Aj keď ho skoro vôbec nepoznám, už na prvý pohľad sa javí ako ten bezcitný typ. Nikoho nemá rád, zaujíma sa len o seba a ma dievčatá na jednu maximálne na dve noci. To však nemôžem povedať malému dievčatku, ak by som to spravila, bola by som tá najväčšia krava v celej Amerike.

,,On po nej stále kričí. Kričí, že zlá, nestará sa o neho, že môže zato, že ocko odišiel." chytila mi ruku.

,,Vieš, nie vždy má človek dobrý deň. Občas sú dni, kedy sme zlý a nemáme na nič náladu." hladil som ju po jej krásnych blonďavých vláskoch.

,, A kedy bude mať dobrý deň?" zdvihla hlávku a pozrela sa mi do očí. Ach, dievčatko, asi nikdy.

,,To neviem, ale určite čoskoro." povzbudivo som sa na ňu usmiala. Zrazu som započula ako niekto zvoní. A znova.

,,Niekto má prísť?" nechápavo som sa pozrela na Emily. Len pokrútila hlavou. Znova sa ozval zvonček.

Zrazu do izby vbehol naštvaný Niall. ,,To nemôžeš ísť otvoriť? Ugh!" a tresol dverami. Prekrútila som očami a opäť som svoju pozornosť venovala Emily.