Heartless//N.H.

Part 54.

Snažila sa vytvoriť aspoň malý úsmev, no nedarilo sa jej. Nemohla a ja som to úplne chápal.

,,Prečo?" šepla, pretože hlasné vzlyky a plač jej nedovolili hovoriť hlasnejšie. ,,Prečo mi ju vzal?" hlas sa jej na koniec vety zlomil, čo ma bolelo.

Nič som nehovoril, len si ju tuhšie privinul k sebe. Bradu som si oprel o temeno jej hlavy a neprestával jej prechádzať rukou po chrbte.

Elise's pov.

Prečo mi to robí? Prečo ma má take nutkanie zlomiť? Čo mu to pomohlo, že mi ju vzal?

,,Prosím, zober ma odtiaľto." znova som zašepkala Niallovi do hrude. Nedokázala som hovoriť normálne.

,,Ale budeš sa musieť postaviť." povzdychol si a odtiahol sa odomňa. Moje telo ovinul chlad, ktorý nebol ani zďaleka tak príjemný, ako to teplo, ktoré salo z Nialla.

Pomohol mi postaviť sa a zliezť po rebríku dolu. Potom ma chytil na ruky a vzal do jeho auta. Opatrne ma položil na zadné sedadlá a on išiel dopredu naštartovať.

Celú cestu som preplakala. Nevládala som robiť nič iné. Len hlasné vzlyky , ktoré opúšťali moje ústa a plač.

Cítila som, že Niall sa s autom naozaj ponáhľa. Bolo cítiť, ako každým metrom zrýchľoval a zrýchľoval.

Zastavil až pred jeho domom. Bola som trocha prekvapená, že ma nevzal domov, ale zároveň aj rada. Nechcem, aby ma mama videla takto zničenú. Bolelo by ju to a mňa ešte viac.

Otvoril dvere a znova ma chytil na ruky. Vedel, že by som sa na nohách neudržala dlhšie ako päť sekúnd.

Celú mikinu mal premočenú od mojich sĺz, ktoré ani naďalej neustávali. Stále tiekli a nehodlali preťať.

,,Lež, za chvíľu som naspäť." prikázal mi, keď ma uložil do postele. Pretočila som sa na druhý bok a pritiahla si prikrývku viac k sebe.

Snažila som sa zastaviť plač, čo sa mi aj na pár sekúnd podarilo, no len na pár. Pomaly som strácala sily.

Niall sa vrátil s niečim v ruke, čo položil na stolík, keďže som počula menší šuchot.

Ľahol si ku mne do postele a silno ma objal. Otočila som sa tvárou k nemu a okamžite mu ju zaborila do hrude. Daroval mi do vlasov jeden jemný bozk. 

,,Zvládneme to." zašepkal mi blízko ucha. Moje vzlyky trocha ustáli a ja som sa mohla konečne normálne nadýchnuť.

,,My?" zdvihla som hlavu k nemu. Na jeho tvári panoval prekvapený výraz, ktorý zapríčinila moja otázka.

,,My. Pozri, Elise, budem tu pre teba vždy keď ma budeš potrebovať , aj keď nebudeš, ale ja tu budem vzďy pre teba, rozumieš?" hovoril tak precítené.

Jeho slová som vnímala len polovične. Neuvedomovala som si ich plnú váhu.

Pritúlila som sa k nemu viac a môj plač už pomaly ustával. Rukami som sa oprela o jeho hruď a on ma obopol okolo pásu.

,,Som rada, že aspoň teba mám." zašepkala som zarchripnutým hlasom. Cítila som, ako sa jeho pery sformovali do úsmevu, keďže ich mal položené na mojej hlave. ,,Nikdy by som nepovedala, že zrovna ty tu budeš pre mňa v tých najhorších chvíľach." plač prišiel znova.

,,Ja by som nikdy nepovedal, že mi bude na niekom tak záležať." uchechtol sa mi do vlasov. Pri týchto slovách ma naozaj zahrialo pri srdci. Aj keď som bol zlomená, dokázala som vytvoriť aspoň malý úsmev na tvári.