Heartless//N.H.

Part 5.

Zastavil na príjazdovej ceste k našej ulici. Nieže zastavil, ale on aj vypol motor. To je dosť zvláštne.

Neočakávala som od neho, že by ma zaviezol až pred dom. Predsa len, bývame až na konci tejto "zástavby" a ešte musím prejsť kúsok cez les, keď sa chcem dostať k nám domov. K tomuto všetkému pribúda ešte fakt, že on nie je natoľko slušný a zdvorilý.

Otvorila som dvere a vystúpila. Išla som ich zavrieť, no prerušil ma v tom. ,,Ďakujem si kde nechala?" vyškieral sa na mňa.

,,Oh, prepáč, že som natoľko neslušná, asi tak, ako ty." predniesla som sarkasticky.

,,Ospravedlnenie sa neprijíma." založil si ruky na hrudníku.

,,To nebolo ospravedlnenie." zamračila som sa.

,,Povedala si prepáč." skúmavo si ma prezeral.

,,Tomu sa hovorí sarkazmus, ale to ty určite nepoznáš." povýšenecky som sa na neho usmiala a zabuchla dvere.

Aj cez tie pomerne čierna sklá na jeho BMW som videla jeho zamračenú tvár. Sama pre seba som sa usmiala a odišla som.

Bola som už skoro na konci zástavby a pomaly som už vchádzala do, ako to nazýva ja, predlesíka a stále som nepočula, žeby naštartoval auto. Otočila som sa a videla som ho, ako sa opiera o auto a fajčí. Rýchlo som sa strhla a pokračovala som v ceste.

Prečo tam sakra ostal čakať? Prečo neodišiel? Prečo ma pozoroval, ako idem domov? Tieto otázky mi behali hlavou. Nevedela som na ne odpovedať.

Za prvé, nakoľko mal veľký problém s tým, že ma má odviesť, nedáva zmysel, prečo by tu ostával. Za druhé, vlastne ani nie je. Za prvé je dostačujúci dôvod, alebo ako by sme to nazvali.

.....

Sedím na posteli s čajom v ruke a čítam moju najnovšiu knihu. Teda je to životopisná kniha o Johnovi Lennonovi.

"Život je to, čo sa vam stane, zatiaľ čo ste zaujatý úplne inými plánmi."

Jeden z mnoho citátov od neho.

Jeho citáty sú výnimočné. Nie sú také, ako od iných "osobnosti". Jeho majú o mnoho hlbší význam a majú niečo do seba.

Aj keď je niečo po jednej ráno, stále sa cítim svieža. A to som pred asi hodinou u Sarah umierala od únavy.

O hodinu som dočítala posledné strany knihy a ešte stále sa únava nedostavila. To je docela neobvyklé, keďže som tip človeka, čo chodí spať najneskôr o pol noci a vstáva o dvanástej.

Vzala som si do rúk mobil a zapla si Facebook.

,,Sam je online?" povedala som si prekvapene sama pre seba. V tomto je taká istá ako ja, až nato, že vstávaj najskôr o jednej.

Elise Parkson: Fíha! Čo sa stalo, že naša Sam nám je ešte takto neskoro hore? :D

Sam Bries: :P To by som sa mohla spýtať aj ja teba.

Elise Parkson: Čítala som Lennona, pre tvoju informáciu.

Sam Bries: Knihomolka :'D
Písal mi Rogger :)

Rogger je chlapec, s ktorým sa Sam spoznala minulé leto na dovolenke na Floride. Zabuchla sa doň a strávili tam krásny mesiac. Lenže Rogger je z Brazílie a tak si so Sam už len píšu. Dokonca jej prisľúbil, že pôjdu na rovnakú výšku a už aj stiahli plánovať budúcnosť.

Lenže Rogerr jej od minulého leta napísal len päťkrát. A teraz, keď sa jej znova ozval, som zvedavá na jeho najnovší dôvod, prečo jej nemohol napísať.

Raz to bol vypnutý internet, potom mesačná návšteva u babky a mnohí iných vecí, ktoré mu Sam verila.

Elise Parkson: Čo bolo výhovorkou tentokrát? :))

Sam Bries: Prestaň.
Nemal čas...

Elise Parkson: Takže tri mesiace nemal čas? Chudák, zaneprázdnený chlapec to je.

Sam Bries: Tri mesiace?! Naposledy som s ním volala dva týždne dozadu!

Končím. Nemám sily na to, aby som sa s ňou hádala a ani nechcem.

.....

Zobudila som opäť do prekvapivo slnečného rána. Teda, myslela som si, že rána.

Vzala som si mobil z nočného stolíka a ostala som naň prekvapene hľadieť. Jedna hodina poobede a štyri správy.

Neznáme číslo: Dávaj si pozor. Nevieš s kým sa to dávaš do reči ;) 
Mohla by si to trpko oľutovať.
Veľmi trpko.

Mamina: Išla som do práce, raňajky máš v chladničke. Pá, zlato.

,,Čo?!" skríkli som nahlas.

Správy od toho neznámeho čísla som čítala znova a znova. Nechápala som tomu. Nemohla som tomu uveriť.

O kom hovoril? Prečo by som sa s tým niekým nemala zavádzať? Ako by som to mala oľutovať? Behalo mi hlavou.

Rozhodla som sa to ignorovať, aj keď som sa bála. Z tých krimi seriálov som sa jednu vec naučila. Nepodliehať panike a strachu. A presne toto sa teraz chystám robiť. Byt v kľude.

Obliekla som sa, umyla, naraňajkovala a rozhodla sa, že sa pôjdem prejsť. Prevetrať hlavu.

,,Sam?" povedala som do telefónu.

,,Áno?" ozvala sa ospalo.

,,Za pol hodinu pri Garrisovom posede." zasmiala som sa. Je to miesto, kde sme ako malé mali skrýšu. Teraz sa tam občas chodíme stretávať.

,,Trištvrte. Savana." zrušila. Tak trištvrte, no.

Prešla pol hodina a ja som sa chystala na odchod. Vyšla som z domu a následne zamkla dvere. Sluchátka som si dala do uší a pustila si, mňa upokojujúce pesničky.

Kráčala som po lesnej cestičke a bola som tak päť minút od toho posedu. Celú cestu sa mi však zdalo, že niečo nie je v poriadku.

Rozhliadala som sa všade naokolo, no nikde nikoho. Pre istotu som zrýchlila krok. Započula som šušťanie lístia. Znova som sa otočila a opäť nikde nikoho. Vydesilo ma to. Našťastie som nebola ďaleko od toho posedu, tak som sa rozutekala. 

„Čo bežíš?" zasmiala sa Sam. 

„Niečo som počula." hovorila som zadýchane. 

„Prestaň si zo mňa robiť srandu." opäť sa zasmiala. „Ideme hore?" ukázala na posed. Prikývla som a po rebríku sme vyliezli hore. 

Ola people! :) Prepáčte, že časť má len niečo cez 900 slov ale absolútne ma nenapadlo, čo by som do nej mohla dať :/ N

Dúfam, že sa vám aj cez toto páčila budem rada za každé prečítanie, votes a komentíky :) Takže pre ďalšiu časť 9+ votes a nejaký koment :)  All the love. Your Katharine