Heartless//N.H.

Part 25.

Zvuk pripájacucích prístrojov navôkol mňa a nechutný nemocničný pach. To bolo jediné čo som vnímala spolu s tupou bolesťou v mojom boku. Snažila som sa otvoriť oči, no viečka som mala tak ťažké, že to absolútne nešlo.

Zrazu som započula ako sa otvárajú dvere a dnu vošli dve osoby. Pravdepodobne muž so ženou, čo som identifikovala podľa hlasu. Započula som moje meno a potom Horanove meno.

Snažila som sa spomenúť čo sa stalo. Jediné na čo som si spomínala bolo to, ako sme pred niekým utekali, no ďalej len tma.

....

Netuším koľko hodín mohlo odvtedy ubehnúť, no konečne sa mi podarilo otvoriť oči. Nikde nikoho. Vďaka bohu.

Poobzerala som sa po izbe. Biele steny, dve staré okná, zošúchaná podlaha. Typická nemocničná izba.

Do miestnosti vošiel Horan. Viečka som si v sekunde pritisla k sebe. Chcela som vedieť čo spraví, ak si bude myslieť, že spím.

Počula som kroky smerujúce k mojej posteli a následný hrmot stoličky, ktorú si pravdepodobne pritiahol k lôžku.

Ucítila som dotyk jeho chladných prstov na chrbte mojej ruky. Striasol ma, čo si Horan všimol a preto hneď svoju ruku stiahol.

,,Si hore, že?" povedal mierne naštvaným tónom.

,,Uhm." prikývla som a otvorila oči. Nečakal som takého Horana, akého som uvidela. Sedel tam zranený a mal obviazanú hlavu a hrudník. ,,Čo sa stalo?" zhrozene som sa na neho pozrela.

,,Ty si to nepamätáš?" celú si ma premeral a potom zvráštil obočie.

,,Viem len to, že sme pred niekym utekali a potom už nič." načiahla som sa a chytila ho za ruku. Nevedela som prečo som to urobila, ale zrazu na mňa prišlo nutkanie to spraviť. Zmiešalo sa vo mne veľa pocitov, ktoré som nevedela a ani neviem opísať.

Pohľadom behal zo mňa na naše ruky. Potom pohľadom ukotvil na našich rukách. Chvíľu váhal, no potom mi ju chytil.

,,Postrelili nás. U mňa to bolo len také škrabnutie, ale ty si na tom horšie." vydýchol.

,,Kto to bol?" slzy sa mi začali drať na povrch. Predstava, že by som zomrela a nechala tu mamu samú ma desila. Predsa len, nie je nič horšie ako keď rodič prežije svoje vlastné dieťa.

,,To je jedno." ruku mi pustil a poškriabal sa na zátylku.

,,Nie je." zavrčala som.

,,Ak by som ti to povedal, zabila by si toho kto to spravil, ale to je moja úloha." žmurkol.

,,Bol to Louis?" bez váhania som vypustila z úst. Čakala som hocičo, ale to, že spustí hrdelný smiech ani náhodou. ,,Čo je na tom vtipné?" krútila som hlavou.

,,Možno sa tak drsno tvári, ale on by teba nikdy nestrelil. Je na tebe moc závislý." neprestával so smiechom.

,,Ak by bol na mne závislý, nepokúsil by sa ma podviesť." zahundrala som si sama pre seba.

,,Pokúsil, ale ak by bol triezvy nikdy by to nespravil. Neber to tak, že ho teraz obraňujem, ale poznám ho ako svoje pravé vajce." uškrnul sa. Nad jeho "prirovnaním" sa nedalo nezasmiať.

,,Tak prečo tu teraz nesedí namiesto teba?" nadvihla som obočie a ruky som si založila na prsiach. Muselo to vyzerať dosť komicky, keďže som ležala pripojená na asi milión prístrojoch.

,,To netuším." opäť sa uškrnul a odišiel. Dvere ostali chvíľu nehybne zatvorené, potom sa však otvorili a v nich stál ten, ktorého som (ne)čakala.

Nevedela som, či by som ho najradšej vybozkavávala, alebo mu jednu vrazila. V tej chvíli sa vo mne miešalo strašne veľa pocitov.

,,Ahoj." žiarivo sa usmial a sadol si na stoličku kde ešte ored pár sekundami sedel Horan.

,,Čau." znechutene som sa na neho pozrela a otočila sa na druhý bok.

,,To mi to ešte stále vyčítaš? Pozri sa, Elise. Ani si nevieš predstaviť, ako strašne ma to mrzí. Bol som tak spitý, že ani na špičky som si nevidel. Viem, že toto ma ani pri najmenšom neospravedlňuje, ale prosím odpusti mi. Tak veľmi mi chýbaš. Ani si nevieš predstaviť ako. Bola to vtedy pre mňa naozaj náročná noc a ja som potom zbehol do prvého baru a opil som sa tam ako špina. Zrazu sa tam objavila hentá a ďalej si už nič nepamätám. Strašne moc sa ti ospravedlňujem. Prosím Elise, odpusti mi." rozprával ako keby sa každú chvíľu mal psychicky zrútiť.

Ani len som netušila čo mu mám na to povedať. Odpustiť mu sa tak rýchlo nechystám, ale je pravda, že aj mne tiež strašne chýba.

S "menšími" pochybami som sa otočila naspäť tvárou k nemu. ,,J-ja neviem." horko ťažko som zo seba dostala. On na mňa pozeral ako smutné šteniatko, ktoré sa chce hrať.

,,Spravím všetko pre to, aby si mi odpustila." v očiach mu poletovali iskričky nádeje.

,,J-" Zrazu do izby vletela Sam.

,,Och, Bože! Elise som tak rada, že si sa konečne prebrala. Ani si nevieš preds-" A vtom zbadala Louisa. ,,Ty čo tu chceš?!" škaredo sa na neho pozrela a netrpezlivo čakala na jeho odpoveď. Pohľadom som mu naznačila nech okamžite vypadne, inak by nastala tretia svetová.

,,Ja-... Už idem." vyhŕkol a rýchlo zmizol z izby.

,,Ten čo tu chcel?" nechápavo, no zároveň pobavene sa na mňa pozrela.

,,Netuším." zasmiala som sa.

,,Už som si myslela, že sa nezobudíš. Bola si v umelom spánku týžden. Vieš aké ťažké to bolo prežiť bez teba?" zasmiala sa, popri čom mi na stôl pri posteli vykladala rôzne druhy ovocia.

,,Týžden?" neveriacky som na ňu hľadela.

,,Áno. Vďaka tomu čurákovi Horanovi. Nechápem čo si s ním robila v lese, ale rozhodne on môže za to, že vás ten slepý poľovník postrelil." krútila nad tým hlavou. Takže poľovník. Hmm.

,,Ja si nič nepamätám." automaticky som zaklamala. Sama sebe som si sľúbila, že Sam už klamať nechcem, ale toto bolo už tak zo zvyku (čo je dosť smutné).

,,To je jedno, hlavné je, že si relatívne v poriadku." usmiala sa a chytila ma za ruku.

,,Relatívne? Nové slovo si sa naučila?" začala som sa smiať, no v sekunde som prestala, keďže ma začal bolieť môj postrelený bok.

Ola people! 😌💕 Dúfam, že Vám až tak strašne nevadí, že dnešná časť je dosť krátka😄 Nie som s ňou vôbec spokojná, ale tak čo už.

Ďakujem Vám strašne moc za všetky votes a tie úžasne komentáre, ktoré ma vždy vedia povzbudiť k písaniu 😊💜

Neviem, čo by som k nej mala také dodať takže toto bude asi všetko 😃

Pre ďalšiu časť 23+ votes a nejaké tie komentáre 💕

Aloha 👋🏻💓