Heartless//N.H.

Part 30.

Tak a je to tu. Deň odchodu do Francúzskych Álp. Zabalená som bola už dva dni dopredu, keďže som človek, ktorý deň pred odchodom a v deň odchodu neskutočne stresuje. Pri mojom šťastí by som si polku veci zabudla a spomenula si na to až v lietadle, alebo pri najlepšom na letisku.

,,Máš všetko zlato?" vbehla mi do izby mama dnes už po asi dvanásty krát. A to je len dvanásť hodín. Lietadlo nám letí za tri hodiny a teraz sa chystám vyraziť ku Horanovcom.

Absolútne netuším čo ma čaká. Lietadlom lietam pravidelne každý rok za otcom na Havai, ale toto je niečo úplne iné, kedže budem v jednom priestore niekoľko hodín zavretá s Horanom. Pokiaľ nezabijem ja jeho, tak on mňa.

V poslednej dobe som sa s nim nestretávala ani nič. Vždy keď som prišla strážiť Em, tak nebol doma a v škole som ho ani moc na hodinách nevídala, pretože si z nejakého neznámeho dôvodu zmenil predmety. Máme spolu už len jednu hodinu- Filozofiu.

.....

,,Dávaj na seba pozor Elise. Ľúbim ťa." dala mi mama pusu na čelo a pomohla mi s kufrom až k veľkej železnej bráne. ,,Maj sa." pohladila ma po pleci a v sprievode môjho pozdravu odišla.

"Tak a je to tu El. Začínajú sa dva najdlhšie týždne v tvojom živote strávené v prítomnosti Horana." ozvalo sa moje podvedomie, ktoré ma ani len trocha neupokojovalo, skôr naopak. Ešte viac som znervóznela a ruky sa mi začali nehorázne potiť.

S roztrasenou rukou som zazvonila a čakala pokým sa mohutná brána predo mnou otvorí. Tá sa po pár sekundách otvorila a ja som vošla na pozemok. Prešla som cez chodník a zastavila sa pri dverách. Nestihla som ani zaklopať a už mi na krku vysiela Em, ktorá strašne jačala.

,,Elise! Dnes ideme do Álp! Ideme do Álp!" skandovala a ja som na nej s úsmevom na tvári smiala.

,,Áno, ale teraz zo mňa zlez nech môžem vôbec vojsť dnu a potom ísť." zasmiala som sa a zložila ju zo seba dolu.

Vošla som dnu a naskytol sa mi dosť divný pohľad na Horana, podotýkam len v boxerkách, ktorý bol rozvalený na gauči.

,,Uh, kde máš mamu?" otočila som sa na Em, ktorá akurát vychádzala schodmi hore.

,,Niekam musela ísť. Hovorila, že príde za pol hodinu." zasmiala sa a hneď zmizla. Ja som neisto prešla do kuchyne, kde som si sadla na barovu stoličku a začala sa hrať na mobile.

,,Ani nepozdravíš?" ucítila som horúci dych na mojom krku. Moje telo zareagovalo -ako inak- zimomriavkami po celom tele a myknutím.

,,To by som sa mohla spýtať aj ja teba." nepríjemne som odvrkla a ďalej sa venovala hre, ktorú som hrala.

,,Mladší majú pozdraviť prvý." uchechtol sa a prešiel ku chladničke, z ktorej si vybral nejaký jogurt.

,,Ako vieš, že som mladšia?" zazrela som po ňom so zdvihnutým obočím.

,,Si januárová, nie?" v puse držal lyžičku pričom vyzeral mimoriadne vtipne, preto som neudržala smiech a z plného hrdla sa zasmiala.

,,A-ano som." hovorila som pomedzi smiech.

,,Tčo ti bje také smiešne?" hovoril s lyžičkou v ústach.

,,Ty." a ešte väčší výbuch smiehu. Hlavu som si dala do dlaní a snažila sa utíšiť svoj smiech. Ani som si nevšimla a Horan sa vyparil, preto som sa znova začala venovať svojej hre. Vtom mi "niekto" vytrhol spodruky mobil a zdvihol ho nad hlavu.

,,A teraz sa budem smiať ja na tebe." slizko sa uškrnul a ustúpil o pár krokov. Okamžite som išla za ním a snažila sa mu mobil vytrhnúť z rúk. To sa mi samozrejme nepodarilo, kedže je minimálne o hlavu vyšší a ešte mal aj ruku nad hlavou.

Snažila som sa vyskočiť, no nič. On sa na mne očividne dobre bavil. Potom som si spomenula ako sa raz s Em šteklil, a aj to ako bol on veľmi šteklivý.

Rukami som ho začala šteklit na oboch, na čo on okamžite zareagoval tým, že oboma rukami sa ma snažil zastaviť. Vtedy som využila situáciu a vytrhla mu mobil z ruky.

Víťazoslávne som sa na neho uškrnula a vyplazila mu jazyk. Mala som v tej chvíli asi radšej utiecť, keďže ma schmatol, zvalil na gauč a začal ma strašne štekliť.

,,Dosť! Prosím! Vzdávam sa!" kričala som pomedzi smiech. No on neprestával, šteklil ma ešte intenzívnejšie ako predtým. ,,Prosím! Horan! Spravím čokoľvek, len prestaň!" a vtedy prestal.

,,Všetko?" na jeho tvári sa mu zjavil lišiacky úškrn.

,,Áno." zadýchaná som sa na neho dívala.

,,Tak dobre." zaštebotala a zliezol zo mňa.

,,Tak, aká bude moja obeť za toto mučenie?" upravila som si vlasy, ktoré som vďaka môjmu mykaniu a snaženia sa dostať spod neho nech už ma nešteklí, mala celé rozstrapatené.

,,To sa dozvieš neskôr, honey." cmukol a odišiel. Skoro mi vlastná slina zabehla keď som počula ako ma oslovil. Prosím?! Aké honey?! On sa dočista zbláznil?! Ako vážne?! Nemohol nič lepšie vymyslieť ako honey?!

Zmizol niekde na poschodí a ja som tam ostal stáť s otvorenými ústami. Prešla som naspäť k sedačke, odkiaľ som si vzala naspäť svoj telefón.

....

,,Let číslo dvestosedemdesiatpäť, smer Francúzsko, odlieta o dvadsať minút. Poprosíme všetkých cestujúcich, čo letia letom dvestosedemdesiatpäť nech začnú nastupovať na palubu.

,,Poďte deti." pobudla nás Sarah a my s našou príručnou batožinou v rukách sme sa začali premiestňovať do haly a odtiaľ následne do lietadla.

Všetko sme si odložili a pohodlne sa usadili. Ja som na šťastie sedela pri okne, Em vedľa mňa, ďalej tam sedel Horan a Sarah z nejakého neznámeho dôvodu dali na opačný koniec lietadla.

,,El?" pozrela sa na mňa ustráchane Emily.

,,Áno, srdiečko?" povzbudivo som sa na ňu usmiala.

,,Nič sa nám nestane, však?" vystrašene na mňa hľadela. Bez slova som ju chytila za ruku a hladila ju po nej.

,,Nič sa nám nestane, neboj." uistila som ju a svoj zrak som odvrátila ku oknu. Začali sme sa pomaly otáčať, následne rozbiehať a zrazu sme už stúpali do výšok.

Tento neskutočný pocit som si vždy užívala. Aj keď ste boli zatvorený v nejakej kabíne, cítili ste sa tak slobodne. Stúpali ste preč, ďaleko od všetkých vecí, ktoré ste nemali radi, alebo ktoré Vám ubližovali.

Ola people! 🙌🏻 Tak máte tu novú časť a dúfam, že s ňou budete spokojní ☺️

Chcela by som sa Vám úplnenajviac poďakovať za 1k votes 😱😭💙💙 Pre mňa je to niečo neskutočne *-* Straaašne moc sa Vám chcem za to poďakovať :') ❤️❤️

Takže pre ďalšiu časť 25+ votes a nejaké tie komentáre 😌💕

Savana! 🙌🏻🙌🏻❤️❤️❤️