Heartless//N.H.

Part 29.

,,Povieš mi už konečne kam ma to berieš?" prepalovala som ho pohľadom.

,,To je jedno, aj tak to tam nepoznáš." odfrkol a zrak nespúšťal z vozovky.

,,Uvedomuješ si, že som chorá a sedím ti tu v pyžame?!" vyštekla som po ňom. On je fakt úplný magor.

,,To som vedel už vtedy, že budeš chorá." zamrmlal si sám pre seba, no ja som to počula.

,,Čo?! Kedy vtedy si vedel, že budem chorá?" jeho prekvapený vyraz hovoril za neho.

,,Uh, nikedy." rukou si prešiel po vlasoch a pevnejšie stisol volant.

Sakra! Ako myslel, že už vtedy vedel, že budem chorá?! Áno, videla som sa včera s ním, ale vtedy som bola úplne v pohode.

Nemala som to silu už ďalej riešiť, tak som len pozerala von oknom krajinu mihajúcu sa mi každou sekundu. O pár minút, teda pre mňa pár minút, ktovie, mohlo to byť aj dlhšie sme zastavili na nejakom opustenom parkovisku.

Zastavili sme priami v strede. Nikde nikoho, len my ako poslední blbci sme stáli v jeho strede.

,,Počula si o tom čo sa dialo v škole?" povzdychol si a oprel sa o sedadlo.

,,Huh, áno." znechutene som sa zahľadela pred seba. Je strašné, ako si ľudia môžu vymyslieť také fámy. Dokonca človek, ktorého som kedysi ľúbila. Aký to paradox, keď človek, ktorý Vám sľúbil, že vás bude pred všetkým čo by vás mohlo zraniť chrániť a pritom vás on sám zraní.

,,Mýlil som sa. Chce ťa zničiť." nervózne sa hral s prstami na rukách.

,,Prečo? Nič som mu nespravila." úplne ma vyviedol z miery. Nechápala som to.

,,Ale ja áno. Takže môj plán padá." precedil skrz zuby a zaťal sánku.

,,Čo keď ti chcem aj tak pomôct?" povedala som zamyslene. Vôbec netuším čo ma to napadlo. Ja a dobrovoľne Horanovi pomôct? Zbláznila som sa snáď?

,,Ty? A s čím?" povýšenecky sa zasmial.

,,Ja neviem, len som ti chcela pomôcť." skrčila som nos a naďalej sa na neho uprene dívala.

,,Maličká, nemaš mi ako pomôcť." nechutne sa na mňa uškrnul a postrapatil mi už aj tak na všetky strany rozhádzané vlasy. ,,Jedine, že by si ho vedela dostať mimo štátov." opäť si zamrmlal len sám pre seba a opäť som to aj napriek tomu počula.

,,Počakať." až teraz mi to celé docvaklo. ,,On ma chce zničiť kvôli tomu, že si myslí, že s tebou niečo mám?" so zvrášteným čelom som na neho hľadela.

Smiech. Začal sa smiať ako šibnutý. ,,Áno." v sekunde sa ukľudnil a vážne na mňa pozeral.

,,A prenasleduje nás? Teda teba...či mňa?" netrpezlivo som čakala na jeho odpoveď. On sa na chvíľu odmlčal a len sedel s pohľadom zabodnutým na neurčitý bod pred ním.

,,Áno." hlasne si povzdychol a naštartoval. Prudko zacúval a vyletel z parkoviska. ,,Kokot jeden skurvený! On je všade dopiče!" zúril a hnal sa veľkou rýchlosťou po starej polorozpadnutej ceste niekde uprostred dediny.

,,Ak teraz, však?" vystrašene som sa na neho pozrela. Bez slova prikývol a dupol na brzdu. Mňa prudko hodilo o operadlo sedadla, až som sa nedokázala nadýchnuť.

Začala som lapať po dychu, no nič. Nedokázala som do seba dostať ani len štipku kyslíku. On sa na mňa len pozeral. Rukami som začala mávať všade navôkol seba. Po desiatich sekundách som sa dokázala aspoň troška nadýchnuť.

,,Si v pohode?" "starostlivo" sa opýtal, ale jeho oči vraveli za všetko.

,,Hej." nepríjemne som odvrkla. ,,Prečo si zabrzdil?" zamračila som sa na neho.

,,Aby som sa ho striasol." hovoril na mňa, akoby to bola jasná samozrejmosť.

.....

Horan ma odviezol až domov, keďže v takom stave, v akom som bola som nemohla až od neho ísť cez celé mesto domov.

Bez slova som vystúpila z auta a v mojich huňatých papučiach som kráčala až ku domu.

,,Dávaj si pozor." zakričal na mňa pri nastupovaní do auta a potom odfrčal. Vážne mi teraz povedal nechc si dávam pozor? Wow!

Ešte pár sekúnd som sa spamätávala z toho čo mi povedal a potom som vošla dnu do domu. Bola v ňom strašná zima, čo značilo, že mama je doma. Vždy keď príde domov pootvára všetky okná, aby vyvetrala. Lebo ja podľa nej slabo vetrám. Ach ti mami...

,,Kde si bola?" vyvalila na mňa namiesto pozdravu.

,,Uh, no u Sam si pre úlohy. Dnes som nešla do školy, lebo mi bolo zle." naschvál som zakašľala, aby som tu moju lož aspoň nejako zdôverohodnila (je to vôbec slovo? 😂😂).

,,Len v pyžame a papučiach?" vraždila ma pohľadom. Dneska je nejako moc podráždená, takže ju v práci musel niekto poriadne vytočiť, pretože moja mama je vždy spokojný a pohodový človek.

,,Hej, veď som len vybehla. Ja-..." zakoktala som sa. ,,Idem si ľahnúť." s rukami som spravila nejaké divné gesto a rýchlosťou svetla som prešla do izby.

Rýchlo som prebehla k oknu a zatvorila ho. Vonku je tak päť stupňov pod nulou a moja mama vetrá akoby bolo vonku tridsať stupňov v tieni.

Radiátor som zvýšila na maximum a zababušila sa do paplónu.

Ola people! 😌 Ospravedlňujem sa, že dnešná časť je opäť krátka, ale kýmby som ju napisala takú dlhú ako som chcela a zarátam do toho ešte moju lenivosť  s absolútnu zaneprázdnenosť, tak by to potrvalo ešte zopár dní.

Pre ďalšiu časť 25+ votes a nejaké tie komenty 😊💕

Olaa 🙃💕