Heartless//N.H.

Part 41.

,,Choď preč." vydala som zo seba chrapľavým hlasom a snažila sa zadržiavať slzy. Nemôže ma znova vidieť plakať, proste nie!

,,Nikam nejdem. " pocítila som prehyb na ľavej strane posteli, čo znamenalo, že si sadol vedľa mňa. Sakra!

Odmietala som sa s ním rozprávať. Nie len s ním, ale so všetkými. Ak by som teraz čo i len ústa otvorila, rozplakal by som sa.

Elise P. : Choď preč prosím.....
R

,,Vieš o tom, že sedím hneď vedľa teba?" pochybovačne sa ozval.

Elise P. : Áno viem, ale nemám náladu sa s niekým rozprávať a už vôbec nie s tebou 😒
R

Ostal mlčať. Nevedela som či mám byť rada, alebo sa hnevať. Veď toto je to, čo som od neho chcel a teraz mi to vadí? Sakra Elise, spamätaj sa!

Pocítila som chlad na nohách a následne na celom tele, čo značilo, že ma odokryl. Hlavu som si bleskovo schovala pod vankúš, aby nevidel moju uplakanú tvár.

,,Pozri sa na mňa." dal mi z hlavy dole vankúš, aj napriek môjmu spieraniu sa. Pokrútila som hlavou a otočila sa mu chrbtom. ,,No tak." pretočil ma naspäť k nemu a dal do sedu. Tvár som si skryla do dlaní a sedela tam v jeho objatí.

,,Nechaj ma tak." odhodlala som sa konečne niečo povedať, no hneď som to oľutovala. Slzy sa mi začali kotúľať po líciach a ja som sa ich snažila čo najrýchlejšie poutierať.

,,Stalo sa niečo?" pozrel sa mi do očí a čakal na odpoveď. Tá bezcitnosť....Je preč. Naozaj je preč.

Zreničky sa mi museli rozšíriť pri pomyslení na to, že žiadna bezcitnosť v jeho očiach nie je. Je tam súcit, pravý nefalšovaný súcit.

,,Počuješ ma?" zamával mi rukou pred očami, vďaka čomu som sa dostala z tranzu.

,,Uh, á- nie." a slzy sa už kotúľali. Zvalila som sa na posteľ do klbka a už sa zo mňa hrnuli slzy, ako vodopády.

,,Čo sa stalo?" začal ma hladiť po chrbte. Z jeho gesta som ostala dosť zarazená, ale bola som moc mimo z toho všetkého aby som sa o to nejako starala.

,,N-nič." koktala som pomedzi plač. Nedala sa zastaviť, tak ako sa nedala zastaviť ta neskutočná bolesť a strach vo mne.

,,Nič sa nestalo, a preto tu len tak plačeš, však?" donútil ma sa na neho pozrieť. Viečka som silno pritisla k sebe, aby som zastavila nasledujúci prúd plaču.

,,Chcem ísť domov." vydala som zo seba divným hlasom. Viečka som ešte stále mala pritiahnuté k sebe, ale nestačilo to na to, aby som sa znova nerozplakala.

,,Vyvsetli mi čo sa stalo." mierne zvýšil hlas čoho som sa nemálo zľakla.

,,S-Sam je v kóme." išlo to zo mňa ako z chlpatej deky. V tej sekunde ako som vetu odpovedala som sa rozplakala ešte viac, aj keď to už popravde ani možné nebolo.

,,Čo sa jej stalo?" ostal na mňa zarazene pozerať. Slabo som mykla ramenami na znak, že nemám ani len potuchy.

Objala som ho. Potrebovala som mať niekoho pri sebe a on bol práve po ruke, na(ne)šťastie.

,,Neboj sa, bude v poriadku." utišoval ma, za čo som mu neskutočne vďačná, ale absolútne mi to nepomáha.

,,Nebude." neprestávala som plakať. ,,Čo ak sa už nezobudí? Kto tu potom bude pre mňa? Nebudem mať nikoho, nikoho s kým by som išla na vysokú, nikoho s kým by som plánovala budúcnosť, nikoho ako najlepšiu kamarátku." bola som pritisnutá na ňom a plakala mu do trička. Hmm, táto situácia mi je nejaká povedomá. Oh, áno! Vtedy na lanovke...