The Beast (-SK preklad-)

24. Prenasleduj ma

Svetlá v sále svietia jasne. Všetci vyzerajú vzrušene, oblečení v prepychových šatách a oblekoch, zatiaľ čo ja tu len tak stojím v mojej bielej nočnej košeli. Neviem prečo som tu, alebo čo sa deje, len viem, že som tu predtým bola.

„Pani Fairchild, bolo to celkom dlho! Ako sa máte ak sa smiem spýtať?" Počula som za mnou niekoho hovoriť a hneď som vedela kto to je. Otočila som sa a stretla som sa s čokoládovo hnedými očami.

„Áno Zayn, mám sa dobre, ďakujem veľmi pekne za opýtanie. Ako sa máš ty?" Opýtala som sa a usmiala sa. Som veľmi šťastná, že ho vidím. Posledne čo sme sa stretli to naozaj nebol vhodný čas...

„Skvelo drahá! Nemohlo by byť lepšie ak sa pýtaš. Dnes je veľký deň pre nás všetkých. Budeme to sláviť po celé roky" Povedal mi a vo mne vzrástla zmätenosť. O čom to hovorí?

„Zayn čo tým myslíš? Čo sa deje?" Opýtala som sa ho a on sa na mňa zlomyseľne usmial predtým než začal hovoriť.

„Po všetkom tom čase moja pani, netvor je konečne mŕtvy"

Môj úsmev ochabol. Netvor... Harold? Môj Harry? Mŕtvy? Zatriasla som hlavou.

„Nie...To je nemožné...Kde je?" Opýtala som sa. Odmietala som tomu veriť. Nikto nemôže zabiť môjho Harryho. Nikto! Moje myšlienky sa prerušili, keď som započula otváranie dverí v sále. Zaynov úsmev vzrástol predtým než som sa otočila. Štyria muži vkročili dnu, kráčali k nám, zatiaľ čo niečo niesli. Niečo veľké...Všetci sa začali tešiť a tlieskať, keď zbadali čo muži držia v rukách. Moje srdce sa zastavilo, keď sa konečne dostali k nám a zalapala som po dychu. Nie, to nemôže byť...

„Ďakujem za donesenie tela" Povedal Zayn, keď ho muži položili dole. Milióny sĺz opúšťalo moje oči. Bezmocne som pozerala naokolo. Všetci boli šťastní. Vôbec si nevšimli, že plačem. Bolo im to jedno.

„Spálime telo za svitania. Necháme túto špinu horieť v pekle" Zakričal Zayn, čo spôsobilo, že dav sa tešil ešte hlasnejšie. Predtým než som sa otočila tvárou k Zaynovi som pokrútila hlavou. „Všetci ste monštrá" Zašepkala som, takže len on ma mohol počuť. Úplne odignoroval moje slová a venoval mi len zlovestný úsmev.

Znova som sa otočila, moje oči padli na muža, ktorý ma kedysi chránil, hladil a miloval ma. Nestrácala som čas a už som sa krčila dole vedľa neho. Vzala som jeho telo do mojich rúk, hladila som jeho líca a bozkávala jeho čelo. Jeho oči boli zavreté a vyzeral tak pokojne, ležiac v mojich rukách. Takmer by ste si mohli myslieť, že spí ak by ste nevideli veľkú, krvavú ranu na mieste, kde bolo jeho srdce. Jedna z mojich rúk vošla do jeho krásnych hnedých vlasov, cítila som tú jemnú štruktúru. Netrápi ma čo si o mne budú ostatní myslieť. Moje srdce bolo zlomené a prázdne. Šepkala som jeho meno znova a znova, snažiac sa ho prebudiť aj keď som vedela, že je to nemožné. Stratila som ho.

Náhle som zacítila na ramene silnú ruku, Zayn. Nepovedal nič, sotva som si všimla jeho prítomnosť. Urobil to. Zabil ho. Pozrela som na neho s najviac vražedným pohľadom, aký vlastním.

„Ako si mohol...Zabil si ho! Si monštrum!" Zakričala som na neho a on pri mojich slovách potriasol hlavou. „Nezabil som ho láska...Urobil to on sám" Škodoradostne sa zachichotal. „Klameš!" vyprskla som na neho, hoci som si nebola istá, či by som mu mala veriť alebo nie.

„Oh, nie slečna, neklamem. Bol veľmi slabý a nechcel nič viac ako umrieť. Sám mi to povedal" Povedal mi.

„To nie je možné! Nemohol byť slabý! Na svete nie je nič, čo by ho mohlo urobiť tak slabým, aby sa chcel zabiť!" Zakričala som ale Zayn zatriasol hlavou. „Ale je srdiečko...Je tu niečo, čo ho prinútilo zabiť sa"