The Beast (-SK preklad-)

16. Kto by sa vôbec dokázal zamilovať do netvora?

Jej telo sa triaslo a potilo, keď sa upokojila z nočnej mory. Jej dýchanie bolo nepravidelné a keď zavrela oči hlavu si položila do dlaní.

Prečo nemôže mať dobré sny aspoň raz? Prečo sa tam vždy ukáže Harold? Prečo jej sny vyzerajú tak reálne? Prečo nemôže byť Harold ako Zayn, ten chlap, ktorý sa zjavil v jej sne? Mnoho otázok napadlo jej hlavu akoby mala behom minúty vybuchnúť.

Pomyslela si, že by bolo fajn ak by si dopriala trocha čerstvého vzduchu, takže sa rozhodla, že sa pôjde trocha prejsť po záhrade. 

Trasenie pomaly zastalo a ona sa znova upokojila. Pomaly si navliekla boty predtým ako otvorila skriňu. Vybrala si z nej krásny modrý župan. Samozrejme taký staromódny. Keď nevedela nájsť sviečku, ktorá by jej trocha posvietila, rozhodla sa ísť bez nej. Aj tak nebude dlho preč.

Pomaly pristúpila k dverám od jej izby a opatrne ich otvorila, snažiac sa nenarobiť žiadny rachot. Nevedela, kde je Harold, takže by bolo dobré nechať jej prítomnosť ako tajomstvo.

Zacítila chlad v dome, keď sa priblížila k drevenému schodisku. Chlad zo smrti a osamelosti.

Schodisko zavŕzgalo, keď sa dostala dole, čo jej zapríčinilo zimomriavky po chrbte. Preniesla svoje studené, chvejúce sa telo k dverám, keďže potrebovala zúfalo čerstvý vzduch.

Schytila kľučku od dverí a pomaly sa pozrela za seba, či nezbadá niekoho kto ju sleduje. Ale nikto za ňou nebol, teda žiadna žijúca duša.

V momente keď otvorila dvere na pár centimetrov sa zrazu zavreli veľkou rukou, ktorá jej došla na dohľad. Ihneď bola tvrdo pritlačená na dvere oproti nej. Studený dych zacítila na svojom krku, zatiaľ čo zakvičala a jej oči sa rozšírili. Cítila silnú hruď, vysokého chlapa, ktorá sa lisovala proti jej chrbtu a vďaka ruke, ktorú videla presne vedela kto to je.

„Čo v Božom mene robíš?“ Harold jej zavrčal do ucha.

Jej telo sa v jeho rukách začalo triasť. Nesnažil sa ju vystrašiť alebo niečo podobné. Bál sa sám seba. Bál sa toto, že by mohla utiecť. Nechávajúc ho samého v tomto zatratenom zámku. Navždy.

„J-ja som sa chcela ísť len prejsť na čerstvý vzduch. Prisahám.“ Jej slabý hlas prehovoril, ale on jej neveril. Už mu raz ublížila, keď ho opustila.

„Opúšťaš ma..“ zašepkal jej do ucha. „Chystáš sa ma nechať  tu.. nechať zhniť bez môjho vzácneho anjela..“

Stiesnil jeho uchopenie okolo jej krehkého tela, zatiaľ čo jej bozkával krk, okúsavajúc  jej delikatesnú pokožku.

„Vieš si predstaviť ako mi ubližuješ tým že ma chceš opustiť, Rose?“ zašepkal, zatiaľ čo sa mu zlomil trocha hlas.

„Ja som Vás nechcela opustiť Harold. Len som chcela trocha čerstvého vzduchu. Prisahám.“ Povedala mu úprimne.

Schytil jej bradu a otočil si ju k sebe tak že si navzájom pozerali do očí. Ich pery boli pár centimetrov od seba, tak že mohla cítiť jeho chladný dych na jej tvári, zatiaľ čo sa utápala v jeho krásnych očiach.

„Neklam mi Rose“- povedal prísne.

„Neklamem pane, naozaj.. Prosím nechajte ma ísť“

Jeho ruky pocestovali k jej hlave a schytil jej husté, tmavé vlasy.  Rose sa začala zvíjať od bolesti  a prosila ho aby ju nechal, ale on odmietol.

„Prečo ma nikdy nepočúvaš? Povedal som neklam!“  povedal so zvýšeným hlasom z čoho sa ona ešte viac vydesila. Osamelá slza ušla z jej oka dole po jej krásnej tvári, čo zapríčinilo že sa jeho srdce roztrieštilo na malé kúsky.