The Beast (-SK preklad-)

13. Utekanie pred nočnými morami

Nový nával snehu padal zatiaľ čo sme prechádzali cez les čiernym koňom, Jackom, ktorý išiel rýchlym tempom. Započula som nízky stabilný dych môj pána v uchu, zatiaľ čo riadil koňa cez veľké stromy.  Okolo nás neboli žiadne pohyby či zvuky. Nebolo tu nič, žiadny náznak života. Len my.

Ani neviem ako dlho sme išli. 15 minút? 20? 30? Aj tak to bolo dosť dlho, keďže mi začala byť zima. Mohla si si dať kabát Rose! Teraz ho má ten pokrytec, ktorý sedí za mnou, nechávajúc si ho pre seba. Ihneď som spravila gesto, ktoré znázorňovalo prejav nedôvery a podráždenia. Hoci som vedela, že by som ho zachránila.. nemôžem mu veriť. Nikdy mu ani nebudem.

Monštrá sa nikdy nemenia. Nie ešte tí najtemnejší diabli, ktoré sú v pekle a nevidia ani malé svetlo z neba. Sú odsúdení. Tak ako ten diabol tesne za mnou, ktorý ma drží v jeho pasti a nikdy nepustí anjela aby bol voľný.

On hrá so mnou nejakú hru alebo čo? Myslí si že je medzi nami „láska“?

„Má vlastne srdce alebo nie?“                                                                          

Moje myšlienky boli prerušené, keď zastavil. Zastavili sme na kopci. Nie na moc veľkom, ale stačil na to aby sme videli celý „biely“ les. Celú krajinu, ktorá bola pokrytá snehom a ktorá mi zobrala dych. Bola nádherná.

Obdivovala som každú vločku, každý cencúľ, ktorý mi prišiel na dohľad. Uvidela som ako Harold pustil opraty a tými jeho chladnými, svalnatými rukami sa obmotal okolo mňa, udržujúc si ma blízko k jeho hrudi. Položil si hlavu na moje rameno a ja som sa začala cítiť dosť nepohodlne. Jeho chladné, zlaté pery pocestovali k môjmu uchu a ja som započula jeho chrapľavý hlas ako rozpráva.

A tam je ona.

Stvorenie oproti mne.

Poctivá, statočná a silná

Dar od Boha

V rukách diabla

Jej chvenie, zlaté telo

Zimomriavky od strachu

Ale dokonca je v nej aj netvor

Nechcúc o tom počuť.

A tam je ona.

Studená, smutná a zlomená

Ale ona sa nikdy nedozvie

Pravdou je moja značka.

Dokončil svoju báseň, zatiaľ čo jeho pery pocestovali k môjmu lícu. Dal mu pomaly pusu predtým než prišiel k mojim vlasom, voňajúc ich. Hoci som milovala básne, nebola som rada, že mi jednu z nich práve povedal. Ukázal mi tým, že pred ním nemám šancu utiecť a budem jeho navždy.

„Bolo toto naozaj  potrebné?“ spýtala som sa ho úplne otvorene.

Zrazu som zacítila chladnú ruku na brade, ktorá ma donútila pozrieť sa mu do očí. Pohľad na jeho tváre hovoril za všetko. Hnev, sklamanie, smútok.

„Nebuď taká láska..“

Jeho studená ruka bola stále na mojej pokožke, zatiaľ čo držal moju hlavu. Odstrčila som jeho ruku preč a upútala pozornosť znova na krásnu krajinu. Bol tak nepríjemný! Ja ho nechcem! Nevie si dať rady..

Možno moja hrubosť bol zlá voľba, pretože ďalšia vec ktorá sa stala bola, že ma tresol dole z čierneho koňa do ľadového snehu. Trhla som sebou keď sa moje telo stretlo s ľadovou zemou. Hlava ma hrozne bolela a nebola by som prekvapená, ak by som si niečo zlomila. Zacítila som na sebe ťažkú váhu, takže som otvorila oči. Stretla som sa s dvomi krvavými očami, ktoré sa na mňa vášnivo pozerali, ale taktiež sa v nich dal spoznať hnev. Moje telo sa začalo vyplňovať ničím iným než strachom. Schytil môj krk, takže som ledva dýchala.