The Beast (-SK preklad-)

1. Začiatok niečoho nového.

Veľké ruky ma tlačili k zemi. Bolesť mi strieľala cez moje celé teľo, keď som narazila na tvrdú podlahu.

„Pozeraj sa kam ideš, hlupaňa.“- povedal. Jason, osoba, ktorá nepochybne zničila môj život. Odišiel spolu so svojimi kamarátmi, keď som sa stavala zo zeme a svoje myšlienky som sústredila na pokračovanie v ceste chodbami v škole.

Každý deň je to tá istá cesta. Vždy sa snažím byť neviditeľná, byť bez povšimnutia , ale predpokladám, že v tom nemám niekedy šťastie. Cítim sa ako duch, ktorý sa bojí vyjsť z tieňa aby sa nespálil. V skutočnosti mám strach zo zbližovania sa s inými ľuďmi.

To je dôvod, prečo nemám žiadnych kamarátov. Aj tak ich nepotrebujem. Som radšej na vlastnú päsť.

Moje oči boli uprené na moje špinavé, opotrebované all-starsky, zatiaľ čo som počúvala ako  ľudia so smiechom a šepotom hovoria kruté veci venované mne. Nie že by som očakávala niečo iné.

Žijem v malom dome spolu s mojou mamou. Otec umrel pred piatimi rokmi a vôbec ma to nebolí. Neboli sme si blízky.  Od tej doby sa moja mama stala alkoholičkou. Nezaujíma sa o mňa. Jediná vec, o ktorú sa zaujíma je Whisky a Vodka.

Následok.. Musím sa o nás obe starať ja. Mama nemá robotu takže pracujem ja, aby sme mali nejaké peniaze. Máme toho dosť na jedlo, oblečenie a hlavne na zaplatenie našich účtov. Je to ťažký život..

Nenávidím ho.

Vyšla som von zo školskej brány. Som rada, keďže viem, že je to koniec týždňa. Išla som domov. Vietor mi fúkal cez vlasy.  Bola zima, ale žiadny sneh. Ugh... Nikdy tu nesneží.

Keď som prišla domov, ihneď som utekala do svojej izby ignorujúc moju mamu spiacu na gauči s fľašou whisky pri nej. Zase..

Zavrela som dvere. Skonči niekedy toto utrpenie?

Podišla som k môjmu stolu a otvorila laptop . Prihlásila som sa na Tumblr a Facebook. Reblogla som pár obrázkov a vypočula si nejakú muziku. Keď už boli štyri hodiny, rozhodla som sa, že je čas vyvenčiť môjho milého psa Toma. ( Tom je zlatý retriver)

Nič som nepovedala mojej mame. Aj tak by ma nepočula. Obula som si svoje biele conversky a dala si cez zadok svoj hnedý kabát. Mala som na sebe úzke rifle a červené tričko. Aby som nejako skrášlila svoj outfit dala som si na seba teplý biely šál.

Podišla som k dverám s Tomom, ktorý išiel za mnou. Vyšla som von spolu s Tomom a išli sme sa prechádzať do lesa. Bolo ticho.  Ulice boli prázdne tak že by ste nepočuli ani vtáka. Jedine vytie vetra. Pekne strašidelné, no nie?

 Po pätnástich minútach sme sa s Tomom dostali konečne na okraj lesa. Nevedela som prečo tu som.  Myslím, že preto lebo sem nikto nechodí a ja som chcela byť sama. Aj tak som nešla dnu...nikto tam nikdy nešiel. To je dôvod, prečo sem nikto nechodí. Pretože sa boja. Strach z ničoho, pretože v lese nie je nič, aspoň myslím.

Sedela som oproti strome a pozerala na utekajúceho, voľného Toma. Viete, keď je pes bláznivý..  Pokračoval ešte päť minút keď v tom... vbehol do lesa! Musel vidieť nejakú veveričku alebo niečo...

„Tom, nie počkaj!“ zakričala som. Ale bolo to moc neskoro. Utiekol a ja som ho už vôbec nevidela. Rozbehla som sa za ním, ale pred lesom som zastavila.

Naozaj som sa toto chystala urobiť? Naozaj chcem ísť do lesa? Čo keď sa stratím a už sa nikdy nevrátim? A čo tie stvorenia, ktoré tam môžu žiť? Možno sú tam zombíci... Ah buď ticho Rose! Zombíci neexistujú. Idem dnu. Nemôžem tam Toma nechať. Musím ho nájsť.

Utekala som do lesa a nepozerala sa naspäť.

„Tom! Tom kde si? Poď naspäť prosím!“ kričala som.  Pozerala som sa okolo seba za každý krokom, ktorý som spravila. Začala som sa čoraz viac a viac báť.  Kričala som jeho meno miliónkrát, ale on sa nevrátil. Začala som si uvedomovať, že ho neviem nájsť. Bol preč. Naozaj som ho nechcela opustiť, ale začalo sa stmievať takže som sa rozhodla odísť, ale... nevedela som ako.

Nezapamätala som si cestu naspäť. Každý strom vyzeral tak isto ako ten predtým.  Snažila som sa nájsť znova okraj lesa, ale bez úspechu. Moje srdce silno búchalo v mojej hrudi a ja som začala panikáriť. Stratila som sa! Umriem tu! Prečo som ja len vošla do toho lesa? Prečo? Nemala som so sebou svoj mobil takže som nemohla nikomu zavolať.  Nie, že by niekto prišiel sem aby ma zachránil...

Keď som si myslela, že to nemôže byť horšie začalo pršať... veľmi. Bola som za sekundu premočená. Ugh.. úžasné. Nazbierala som  guráž a išla ďalej. Určite  má ten les niekde koniec.

Išla som asi desať minút a bola mi strašne zima. Bola som zamrznutá a  neprestávalo pršať. Úžasné. Keď som sa pozrela na moje hodinky, zistila som, že je sedem hodín. Začala som byť hladná, ale stále som neprestávala ďalej v chôdzi. Musela som sa odtiaľ dostať, nemohla som tu ostať cez noc. Už bola úplná tma a moje teľo začal vyplňovať strach.

Moje myšlienky boli náhle prerušené vetvou, ktorá praskla. Stuhla som.  Moje nohy sa už v žiadnom prípade nechceli pohnúť. Bolo tam niečo za mnou, ale ja som sa odmietala otočiť. Bola som až moc vystrašená. Zrazu som započula hlasné zavrčanie a akoby moji nohy znovu ožili. Otočila som sa.

Bola som šokovaná. Oproti mne stál obrovský vlk s vycerenými zubami. Vyzeral, že je hladný a ja som hneď vedela, čo bude nasledovať. Chcel ma zabiť, zjesť, roztrhať na kúsky.  Bola som korisť a on predátor.

Keď som sa pozrela okolo, zbadala som ďalších dvoch, ktorí kráčali ku mne. Nie počkať sú traja.. štyria.. siedmy.. Toto neskončí dobre.

Keď vlk, ktorý stál predo mnou zavyl, neváhala som ani len sekundu a hneď som sa rozbehla. Nevedela som kam utekám, ale vôbec ma to nezaujímalo. Ak toto prežijem, budem najšťastnejší človek. Počula som vlkov bežiacich za mnou, takže som zrýchlila krok ako som len vedela.

Pozrela som sa za seba. Boli tam predátori s hladnými očami, ktorí si určili zabiť korisť. Utekala som tak rýchlo, ako som len vedela. Moje srdce silno bušalo. Ale potom, som v diaľke zbadala zámok.

O ničom som nepochybovala a rýchlo utekala k nemu. Vlci boli stále za mnou a približovali sa každú sekundu bližšie a bližšie.

Okolo zámku bol múr a v ňom brána. Keby som sa tam dostala.. Šprintovala som a mohla som cítiť teplý dych vlkov na mojom krku.

Keď som pribehla k múru, ihneď som otvorila bránu a vošla dnu. Zavrela som ju a cúvla. Vlci sa pred ňou zarazili a začali veľmi silno brechať. Utekala som k dverám od zámku, keď zrazu vlci prestali vyť a brechať. Išla som váhavo ďalej a potom som sa pozrela za seba.

Stále tam boli. Tí vlci sa ani trocha nepohli.

Keď som sa im pozrela do ich očí, mohla som spoznať jedinú emóciu. Strach. Bolo to skutočne strašidelné. Dokonca utiekli preč a ja som čakala kým mi zmiznú z dohľadu. Otočila som sa naspäť ku zámku a pozrela sa hore.

Bol velikánsky.

Pozrela som sa na všetky okná a vtedy som niečo uvidela v okne. Tieň. Bol to ľudský tieň. Keď som žmurkla, zmizol. Klamali ma moje oči? Možno som si to len namýšľala.

Schmatla som kľučku od dverí a otvorila som. Divné... Nebolo zavreté. Rozhodla som sa, že pôjdem dnu. Stále pršalo a ja som bola zmrznutá. Vošla som dnu a zavrela tie veľké dvere za mnou.

Bolo to tu viac nebezpečné ako v lese...

_______________________________________________
Pozn. prekladateľky. 

Ďakujem za hlasovania a komentáre k začiatku tohto príbehu :D 
Dúfam , že sa vám zatiaľ páči :D 

Prosím nezabudnite napísať koment čo si myslíte :) a tiež nezabudnite hlasovať :)