The Beast (-SK preklad-)

9. Padlý anjel.

Noc zaplavila celý les do tmy. Dalo sa počuť vytie vlkov. Plač malého jahniatka bol jasne počuť, keď sa snažilo uniknúť od predátorov.

Zbytočne.

Vtáci uleteli keď prišli predátori, akoby ich naháňal sám diabol. Ale oni sa nemuseli báť diabla. Nie.. ja som tá, ktorá sa ho bojí. Ja som tá, ktorá ho musí vídať každý deň, obsluhovať ho, rozprávať sa s ním, počúvať ho. Ja som tá jedná, ktorá s ním musí byť navždy. Ja som malý vtáčik, ktorý sa dostal do pasce a je v klietke netvora.

Išla som do izby po tom čo som umyla riad. Keď som opustila jedáleň, viac som ho už nevidela. Myslím si, že práve teraz niekoho loví, zabíja nevinných a potom z nich vysáva život. Áno, možno robí presne toto. Chlap sa predsa musí o seba starať, no nie?

Pohŕdam ním. Nenávidím ho. Chcem aby umrel. Chcem aby toto monštrum zomrelo. Nikdy neuvidím moje mesto ani rodinu (nie že by som nejakú okrem mojej mami mala). Zničil môj život a vie o tom. Miluje to. Miluje mučiť ma, zneužívať ma, vidieť  ma ležať na tvrdej, studenej zemi. Miluje ten fakt, že som uväznená medzi stenami v jeho zámku. Miluje tú predstavu, že je môj nadriadený a nikdy mu neutečiem. Proste to miluje..

Bola tu tma, keď som vošla do izby. Ihneď som si zobrala sviecu, ktorá bola položená na nočnom stolíku, takže som mohla osvetliť aspoň trocha miestnosť. Bola som extrémne unavená. Vlastne som bola unavená celý deň. Dúfam, že sa aspoň trochu vyspím. Vyzliekla som sa a ihneď som pocítila chladnú zem, čím mi naskočila husia koža. Rozhodla som sa, že nebudem spať len v spodnom prádle. Podstúpila som ku skrini, dúfajúc že nájdem niečo v čom by som mohla spať.

Keď som ju otvorila, znova som sa stretla s nádhernými šatmi. Tie šaty, ktoré som dostala od pána, som tu mala tiež. Keď som ich zbadala, ihneď som si spomenula na tie nahé telá.  Zomreli dosť kruto. Nikto si nezaslúži niečo také.

Začala som hľadať v skrini a potom som zbadala niečo biele v čiernom. Natiahla som sa po tom a vytiahla to zo skrine.

Boli to nádherné biele, nočné šaty. Vyzerali perfektne na spanie, takže som si ich vyskúšala. Pretiahla som si ich cez hlavu a pustila ich dole padnúť pozdĺž môjho krehkého tela. Keď som ich mala na sebe , pozrela som sa do zrkadla.

A tam stála. Mala oblečené krásne, biele, dlhé, saténové šaty. Mali polo rukávy a pod prsiami stuhu, ktorá vytvorila na mojom chrbte mašľu.  Šaty mi dali toľko tepla a pohodlia, že by som ich chcela mať na sebe navždy aj napriek tomu, že sú len na spanie.

Pomaly som si lahla do postele, prikývajúc sa. Posteľ bola taká mäkká a pohodlná. Dala mi konečne mier a klud. Ani som si neuvedomovala, že som bola ešte včera v šoku.

Rozhodla som sa nemyslieť na to a trocha zaspať. Pozrela som sa na moje hodinky a zbadala som, že už je 23:47. Sfúkla som sviečku a zahrabala sa do perín. Cítila som sa tak pohodlne.. pokojne. Necítila som sa tak dobre niekoľký dní.. možno týždňov.

Začala som rozmýšľať o domove. Chýbam vlastne mojej mame? Pravdepodobne nie. Určite znova leží na gauči. Nemusela som sa strachovať o kamarátov, to bol bonus. Ale každopádne.. jedna otázka mi prišla na rozum, ktorá ma strachovala.

Prežije to moja mama bezo mňa? Nemyslím tým, že bude potrebovať moju lásku, myslím tým, že sa o ňu nemá kto postarať. Kto bude platiť šeky? Kto bude upratovať dom? Kto kúpi jedlo, keď ona nemá peniaze?

Strachovala som sa o ňu okolo pol hodiny a potom som konečne v pokoji zaspala. Aspoň na teraz..

******