The Beast (-SK preklad-)

18. Vždy sa o teba budem starať.

Jej telo sa cítilo otupené, keď cestovala medzi svetlom a temnotou. Nevedomiac svet okolo seba, nemala ani potuchy čo je sever a čo juh. Bolo také ticho, že si už myslela že je mŕtva a konečne voľná. Ale keď si uvedomila, že jej zmysli začínajú znova pracovať.. ako vidí slabé svetlo, ktoré prechádza cez jej viečka. Ako cíti mäkký povrch pod ňou.. hneď to vedela.

Prežila.

Musela poklipkať očami, keď sa ich snažila otvoriť, kvôli množstvu slnečného žiarenia. Keď sa prispôsobila, všimla si, že jej hlava smerovala k veľkému oknu na pravej strane jej spálne. Jej oči spadli na záclony, na slnko , mraky vonku. A ešte na neho.

Bol čelom k oknu, chrbtom k nej. Keď sa vonku pozrel na kto vie čo. Jeho telo bolo napäté z neistoty, strachu a zúfalstva. Bolo kompletne neuveriteľné, že je hore. To, že prežila. Nestojí za jeho láskavosť a ona to vedela. Vedela, že na neho nemala kričať, potom by ju neudrel a ona by nemusela utekať. Vôbec by ju nikto nenapadol, on by ju nezachránil a najviac zo všetkého.. jej život by nebol v nebezpečí. Ale chcela sa s ním porozprávať. Chcela aby vedel ako je jej to ľúto.

„Hej..“ jej slabý hlas prehovorila a z inštinktu, keď započul jej anjelský hlas ihneď sa otočil a ich oči sa spojili.

V tom jedinom okamihu, ktorý trval len na sekundu zacítil toľko emócií. Toľko emócií, ktoré veky nezacítil a to doslova. Keď sa pozeral do jej oči spôsobilo mu to radosť, šťastie, nádej, obdiv, lásku a to si myslel, že ich v živote neuvidí.

Za menej ako sekundu bol po jej boku. Sadol si na kolená vedľa jej postele a zobral jej ruky do svojej opatery, ochraňujúc ju, ľúbiac ju. Aj keď ju držal v tesnej blízkosti hrudi, pomyslel si že by to nemal robiť. Nebol hoden na to aby ju tak držal a už vôbec nie aby sa jej dotýkal. Udrel ju, ublížil jej. Bože veď on jej chcel vziať  nevinnosť a to všetko proti jej vôli. Skutočný chlap by to nikdy neurobil. On je monštrum, diabol.

Netvor.

Bol niktoš. Ale chcel jej niečo povedať. Chcel aby vedela ako mu je to ľúto.

„Ako sa cítiš?“ zašepkal jej do vlasov, zatiaľ čo sal  jej nádhernú vôňu.

„Som v poriadku. Len trocha unavená.“ Odpovedala mu.

Jeho pery pocestovali k jej čelu, kde pobozkal jej pokožku, pomaly a chutne. Bál sa, že jej ublíži ale bola v jeho náručí a v bezpečí.

„Prepáč mi Rose.“ Zašepkal jej, keď ju proti jeho vôli pustil, dávajúc jej priestor, než pokračoval.
„Je mi to strašne ľúto. Za tú noc. Prepáč, že som na teba kričal. Prepáč mi, že som ťa udrel. Bože..“ zašepkal, zatiaľ čo si zobral jej ruku a pevne ju chytil.

„Rose, vieš, radšej by som si odrezal obe ruky, než ťa znova udrieť. Naozaj neviem čo to do mňa vošlo. Ani sa ti nedivím, že ma nenávidíš. Zaslúžim si to ja to viem. Si môj život ty a jedine ty.

Nikdy nezničil očný kontakt, keď rozprával. Jeho chladná ruka opustila tú jej a pomaly pohladila jej líce.

„Prosím..“ zašepkal, jeho oči boli plné vášne a nádeje.

„Rose odpusť mi.“

Bola bez dychu jeho spoveďou. Milovala a ocenila každé jeho slovo, ktoré povedal, ale neakceptovala jeho ospravedlnenie.

„Nie.. Nemôžeš hovoriť také veci. Nie! Ja by som mala byť tá, ktorá by sa mala ospravedlniť. Ak by som na teba nekričala..“

„Rose neopovažuj sa dávať si to za vinu.“