Mafia

4. Kapitola

Pomaly nás výťah dostával až na 23 poschodie. Aby som vám to objasnila. Naša "firma" ma 23 poschodí a posledné tri sú už len ako byty. 21. a 22. patrí mne. A zase 23. patrí otcovi no ten tu chodí fakt len výnimočné. Naša firma pracuje prakticky ako banka, no len pre tých bohatších. Je to vlastne iba zásterka ako prať peniaze, zháňať nových klientov a kupcov zbraní a drog. Dosť slušne to vynáša. Môj otec má 42 a už je na dôchodku. Firmu chcel najprv nechať Danovi lenže ten idiot musel odísť a všetko to nechal na mne.

Výťah cinkol a mňa to prebralo z premýšľania. Nasucho som prehltla a ako prvá kráčala k ťažkým dreveným dveram, ktoré boli hneď oproti výťahu. Pri dverách som počkala na brata, ktorému sa zjavne nechcelo, keďže išiel krokom slimaka. Prevrátila som očami a otvorila som dvere. Od úžasu som otvorila ústa.

Môj otec sedel na kresle pri veľkom okne a v ruke držal fotoalbum. Nie hocijaký ale z čias, keď ešte žila moja mama. Neotváral ho, lebo na ňu chcel zabudnúť. A teraz sa tu usmieval, slza mu tiekla po líci a spomínal na krásne časy.

Dan na mňa najprv nechápavo pozeral, no potom sa tiež zahľadel na otca. Keď sa Dan prudko nadychol, otec si nás všimol a rýchlo zavrel fotoalbum, ktorý potom rovnako ako s whiskey v ruke položil na stôl. Bolo to zaujímavé vidieť tak silného chlapa vypustiť slzičku šťastia.
"Dan rád ťa vidím." Vrelo sa usmial a objal ho. Objal ho?! Sníva sa mi? I Dan bol z toho dosť vykoľajeny, no objatie mu opätoval.
"Sadnite si." Ukázal na gauč keď sa odtiahol.
"Som veľmi rád, že sme takto pokope. Po toľkých rokoch. A veľmi rád by som vám niečo oznámil." Stále sa usmieval a mňa už vážne začínal desiť.
"A čo také?" Prvý prerušil ticho Dan, keďže ja som len tupo čumela na otca ako taká vyoraná myš.
"Budem sa..."
"Angela máme problém!" Do izby vtrhol Ian, ktorý bol zadýchany ako keby mal tu na mieste vypľuť dušu.
"Ian! Do čerta čo je také dôležité?" Zazjapal na neho otec, ktorého to zjavne naštvalo.
"Prišli na to."
"Kto na čo prišiel?" To bol naštvaný už aj Dan.
"Danielsovci. Vedia, že sme to boli my. Konkrétne ty Angela." Totálne som zbledla a stuhla. Tak toto som nečakala. Teda aspoň nie tak skoro.
"Fajn." Povedala som skoro nečujne načo ma prepichli tri zvedavé pohľady.
"Nenechám to tak. Ian, ideme." Zdvihla som sa, kývla som hlavou na otca a chcela som odísť.
"Kam akože chceš ísť bezo mňa?" S pobavenym úškrnom sa za mnou ponáhľal Dan.
"Dan. No ták bude to nebezpečné. A ty si sa teraz vrátil. Nechcem ťa zaťažovať."
"Ale sestrička. Bude mi cťou byť po tvojom boku." Usmial sa, objal ma a keďže bol o hlavu i niečo vyšší zaborila som mu tvár do košele.
"Ehm... nechcem rušiť ale ponáhľame sa." Prerušil nás ešte stále zadýchaný Ian. Len sme sa zasmiali a išli.

Vystúpili sme pred našim skladom, 30 minút cesty od mesta s vyše 20 mužmi po hlavu ozbrojených samopalmi a rôznymi zbraňami.
"Ty kam ideš? " zastavil ma Dan ešte pred tým ako som stihla dôjsť ku chlapom.
"Do skladu? Žeby?" Skepticky som sa naňho zazrela.
"Nie, nie, nie. A ešte raz nie. Bez nepriestrelnej vesty ani na krok."
"Si robíš srandu, že?"
"Nie sestrička ani omylom. Bez vesty tam nejdeš. Zavriem ťa v aute."
"Ale Dan..."
"Angela ešte raz a zavriem ťa do kufra."
"Fajn." Porazenecky som si vzdychla a išla si obliecť vestu.

Do 15 minút to tam bolo vyčistené. Prekvapilo ma koľko ich tam bolo. Veľmi málo.
"Uf. To išlo ľahko." Zasmial sa Ian, keď si pomaly utieral ruky od krvi.
"Musíš to furt robiť rukami?" Ian vždy bojoval len rukami.
"Podľa toho čo tým myslíš." Žmurkol a pomaly kráčal von.
"Ian!" Okríkla som ho, no pochybujem, že to počul.
"Baf!" Skočil predo mňa Dan a mne privodil skoro infarkt!
"Ty idi..."  Niekto vykríkol a počula som už len výstrel. Zrazu na mne pristála krv. Veľa krvi. A tak som už len cítila tlak na hrudi, ktorý ma zrazil na zem.

Po dvoch týždňoch troška dlhšia alebo aj nie, neviem písala som to na etapy. Dúfam, že sa páči a že pribudne nový vote a koment ❤❤ užite si ju a pekné prazdniny 😍😍 (teda ja mám prazdniny neviem ako vy :D)
-A