Mafia

35. Kapitola

"Nemám veľmi rada prekvapenia, Nico." Zachmúrila som sa naňho. Ukázal mi, že mám počkať kým dožúve. Usmiala som sa, lebo vyzeral dosť smiešne. Usmial sa, ale ešte stále mal v ústach chlieb. Začala som sa rehotať na plné kolo a Nico sa začal dusiť. Konečne prehltol a začal sa normálne smiať.
"Dobre. D...dosť. Už s...stačí." Hovorila som pomedzi smiech. Keď ma Nico počul, hodil sa chrbtom na posteľ a začal sa neskutočne hlasno smiať. Prehodil si ruku cez oči a začal sa smiať ešte viac. Ono sa to vôbec dá?! Pozerala som sa naňho s prihlúplym úsmevom na perách. Prestal sa smiať, dal ruku dole a ja som si všimla jeho uplakané oči.
"Ty si plakal?" Uškrnula som sa najviac ako to šlo.
"Prestaň, lebo sa začnem smiať ešte viac." Napomenul ma a pomaly sa dvihol do sedu.
"Fuuu. Až ma bolí brucho. Takto som sa naposledy smial pri..." Úsmev mi z tváre zmizol.
Páni, tá Lenna všetko dojebe. Pretočila som očami a prisunula som sa k Nicovi. Trošku sebou trhol, ale nejako extra som to neriešila.
"Pozri, keď budeš stále myslieť na Lennu nepomôže ti to. Mal by si ísť ďalej. Lenna ťa dostala na dno a ty ju ešte stále ľúbiš, Nico. A nenamietaj pretože viem, že to je pravda." Zamračil sa, ale počúval ďalej.
"Len ti chcem povedať, že....budeš si brať mňa, nie ju. Mal by si už na to začať myslieť." Prešla som mu rukou po chrbte a on sa ako na povel vyrovnal. Teraz neviem či mu ten dotyk bol nepríjemný, alebo som len ja niečo zlé trepla. Odtiahla som ruku a on sa na mňa usmial.
"Dojedz raňajky. Tak skoro sa do kuchyne nedostaneš." Zaškeril sa, zdvihol sa z postele a začal sa naťahovať. Až teraz som si všimla, že nemá tričko. Skoro som sa zadrhla chlebom.

Pozrel sa na mňa a hodil mi do tváre tričko. Moje reflexy boli mierne otupené krásou jeho tela, takže som to schytala rovno do tváre.
"Bacha na slinky." Žmurkol na mňa a odkráčal.
"No haha." Pretočila som očami a postavila som sa z postele. Tácku som položila na stôl a jeden toast som si zobrala.
"A že pretáčaš oči, len keď hovorím hlúposti. Veď ty ich pretáčas v jednom kuse." Otočil sa a ruky si zaprel o zárubňu nad hlavou. 
Nohavice  mu skĺzli nižšie po bokoch. Prešla som mu pohľadom celé telo. Ak to bude pokračovať takto, skočím po ňom sama.
"Zase slintáš!" Zasmial sa a sklonil hlavu.
"Čo je na mne také úžasné?" Prezrel sa sám, zdvihol hlavu a nadvihol obočie.
"Nič." Vyplazila som naňho jazyk a zahryzla som sa do toastu.
"A presne pre to pri pohľade na mňa vždy slintáš." Pokrútil hlavou, otočil sa mi chrbtom, naschvál zatočil svojím sexy zadkom a zabuchol za sebou dvere.

"Napapaná?" Vošiel do izby práve, keď som prehltla posledný kúsok. Pozrela som sa naňho a skoro odpadla.
"Ja zakvitnem! Ty nemáš oblek!" Zajasala som a vyskočila som z postele. Zasmial sa a vyhrnul si rukávy tenkého svetríka až k lakťom.
"Tak, tak. Otec je doma takže už sa nemusím hrať na bossa." Žmurkol, prešiel okolo mňa a otvoril mi dvere.
"Poď. Čaká ťa prekvapko." Zahryzol si do spodnej pery a celú si ma premeral. Radšej som okolo neho prebehla rýchlym krokom. Počkala som naňho a nechala som sa viesť.

"Otvor dvere." Zatlačila som do veľkých, železných dvier a tie sa s hrmotom otvorili. Vošla som dnu a poriadne som sa poobzerala.
"Strelnica?!" Zapišťala som, ako malé decko na Vianoce, keď si nájde pod stromček poníka.
"Heej." Otočila som sa na päte a hodila som sa mu okolo krku. Jeho veľké ruky mi obtočil okolo pásu a pritlačil ma k sebe.
"Čo robíš? Chceš spadnúť?" Až teraz som si uvedomila tú blízkosť. Zaskočila som z neho a dala si odstup.
"Máš pravdu. Prepáč. Ja len, že na strelnici som nebola od trinástich." Nadvihol obočie a zasmial sa.
"Ty, veľká mafiánka, a päť rokov si nebola na strelnici?! Ojjj." Pokrútil hlavou a vybral zbraň z poza opaska.
"Je to už skoro sedem rokov. Nemôžem za to, že som mala inú prácu." Mykla som plecami a postavila som sa vedľa neho. Pozorovala som, ako si čistí zbraň.
"Bacha na ňu. Veľká robotníčka. A za chvíľu bude mať dvadsať." Zapískal a ja som ho buchla lakťom pod rebrá.
"Nerob si srandu z môjho veku." Zamračila som sa naňho, na čo sa on zasmial.
"Nerobím."
"Nie. Vôbec." Odsekla som a zobrala som do ruky druhú zbraň, čo bola vedľa tej jeho.
"Ojjj. Niekto sa nám tu hnevá." Pošteklil ma a ja som sa automaticky od neho odtiahla. Začal sa smiať a ja som ho vraždila pohľadom.
"Prečo zaťahuješ?" Nechápavo na mňa zazrel a začal skladať zbraň.
"No myslím tie tvoje slová. Ojjj, nee, všecičko, noo, heej a podobne. Nikto okrem teba a Emmy tak nerozpráva." Zamračil sa a ďalej sa pokúšal zložiť svoju zbraň.
"V detstve som mal kamaráta. Dosť často sme sa hrávali a keďže sme veľmi nevedeli rozprávať, rôzne sme si menili slová. Takto to vzniklo. A Emme sa veľmi páčili. Tak to po nás...teda po mne, potom opakovala." Zacvakol posledný kúsok zbrane a Nico sa slávnostne usmial.
"A tvoje meno? Si Dominick alebo Nico?" Keď už odkrývame staré rany minulosti...
"Dominick. Dominick Patrick. Ale nevolaj ma tak. Som Nico." Zamračil sa na mňa a ja som už radšej nerýpala. Dominick Patrick Daniels. Veď to meno je nádherné!
"A ty? Si len Angela?" Nabil zbraň a zamieril. Pokynul hlavou a ja som sa posunula ďalej od pultu pri ktorom sme stáli. Zapchala som si uši a Nico trikrát vystrelil. Všetko presne do stredu.
"Angela Rose. Pre mamu som bola Rosie a pre otca Angie. A pre brata Ross." Pretočila som očami a jemne som zosmutnela. Nabila som zbraň a postavila som sa meter od Nica. Podišla som k pultu a v tom som zacítila prudký nával hnevu.

Ako je možné, že sa toto všetko deje?  Prišla som o mamu, brata a otca zjavne ani len nezaujíma, že ma uniesli. Kto vie, či je vôbec v krajine. Nemám nikoho a nič. Môj rádoby snúbenec je zároveň aj vrah môjho brata, násilník, maniak a neuveriteľný agresor. Môj život je v troskách. A aby to bolo ešte horšie...začínam ľúbiť dôvod väčšiny problémov, ktoré v živote mám. Dominick Patrick Daniels.

Zavrčala som a vystrieľala som celý zásobník. Všetko do hlavy. Nico zapískal a prisunul sa bližšie ku mne. Zadýchaná a nazlostená som stála, ako stĺp.
"To bolo dobré. Ale predsa mala chyba. Si strašne napnutá. Viem, že ťa to tak učili, ale nie je to práve správne. Skús sa uvoľniť. Pomôže ti to. A narovnaj ruku." Prisunul sa bližšie ku mne a ľavou rukou mi vystrel tú moju. Pravú mi položil na boky a celý sa na mňa nalepil. Tep mi vyskočil niekam do nebies a bolo ťažké sústrediť sa na streľbu. Hlavne, keď za vami stojí tak dokonalý chlap.
Vystrelila som lenže som mala prázdny zásobník.
"Ak by si tam niečo mala, trafila by si sa presne do stredu." Odsunul sa odo mňa a ja som si všimla niečo divné na jeho rukách.
"Stoj." Chytila som ho za ruku a natiahla som ju k sebe. Otočila som ju zápästím hore a prešla som mu po nej. Zosmutnela som a neprestávala som visieť pohľadom na jeho jazvách.
"To Lenna však?" Škubol rukou, tak som mu ju pustila. Otočil sa mi chrbtom a schoval zbraň.
"Ten kamarát, čo som sa s ním v detstve hral." Otočil sa späť na mňa a zadíval sa mi do očí.
"No?" Zamyslene som mu prezrela tvár a čakala na odpoveď.
"Bol to..."

"Nico!" Do streľnice vtrhol Nathan. Nico zavrčal, vyrovnal sa a otočil sa naňho.
"Čo chceš?!" Štekol po ňom. Nathan viditeľne zbledol a nasucho preglgol.
"Máme pro...no vieš....ono..." Nevedel sa vykoktať a Nico už zatínal päste. Nate sa nadýchol a povedal vetu, ktorá ma prišpendlila k zemi.
"Lenna je v hale."

-A