Mafia

61. Kapitol

Pohľad Nica:
Pretrel som svoje krvou podliate oči a oprel som sa do kresla. Cez tento týždeň mi rukami prešlo aspoň milión papierov. A stále nič. 
"Nechceš rozptýliť?" Strčila mi do kancelárie hlavu Lenna. Sám tomu nemôžem uveriť, no teraz žijem v tom istom dome ako ona. A krstný mi nechce ani za Boha povedať prečo tu tá kurva je. 
"Vypadni." Odsekol som jej hrubo a zaboril som hlavu do všetkých papierov už aspoň po milióntykrát. Viem, zveličujem.  
"Nicooo." Zatiahla a zabuchla za sebou dvere. Prišla ku mne, odtiahla ma na stoličke ďalej od stola a otočila si ma k sebe. Stále som mal na tvári ten nečitateľný výraz. Je pravda, že je sexy a má neskutočný zadok, no stále je tu tá vec so zradou. To si ešte užije, mrcha. Ale teraz...

Roztiahla mi nohy a kľakla si medzi ne. Prešla mi rukou po rozkroku a ja som vzdychol. Trocha som privrel oči a zaklonil hlavu. Jemne mi prechádzala rukou po celej mojej dĺžke a ja som sa len usmieval. Rozopla mi zips. 
"Niečo mi to pripomína." Nahodil som svoj sexy chrapľavý hlas. 
"Čo?"
"Tento obraz mi dokonalo pripomenul...aká kurva vlastne si." Otvoril som oči a usmial som sa na ňu. Ihneď vyskočila na rovné nohy a začala po mne kričať ako zmyslov zbavená. 

"Koniec?" Po asi piatich minútach ustavičného kričania konečne stíchla.
"Len aby si vedela..." Vstal som, upravil sa a pristúpil som k nej.
"Vypadni je vypadni!" Cúvala až pokým nenarazila na dvere. Tie behom okamihu otvorila a zmizla. Pozrel som sa na seba do zrkadla a vyrovnal som sa. Na jej mieste by som sa mi už neukazoval na oči. 

Sadol som si späť do kresla a založil si hladu do rúk. Nebaví ma to. Sedím tu týždeň ako prikovaný a našiel som tak jednu stopu, ktorá ma aj tak nikam nedoviedla. 
Hlavou mi prebehla myšlienka z detstva. Ja, Dan a maličký Nathaniel ako robíme neplechu v otcovej pracovni. Nechcel ma pustiť s Danom do lesa tak sme mu rozhádzali kanceláriu. Jeho nahnevaný výraz stál za to.
"Och Bože Dan, prepáč mi to." Zaúpel som bezmocne a stále dookola som si prehrával tu hádku s Angelou. Musel som tam spomenúť jeho? Musím ja byť taký kokot?!

Teraz som si už vážne zaboril hlavu do papierov, keď som si tresol hlavu o stôl a nechal ju tam.
Musím Angele povedať pravdu. O mne, jej bratovi, o nás a našej minulosti. Idem domov!
Vyšvihol som sa na nohy a bol by som pokračoval keby ma nezastavila jedna vec. Nenávidí ma. A že vraj aj ja ju.
Sadol som si späť do kresla a pokýval hlavou nad svojou vlastnou debilitou. Choval som sa ako decko. Dosť panovačné a nebezpečné decko.
Zrak mi padol na nožík, ktorý mi na krku zanechal krásnu jazvu a začal som sa s ním hrať. Čo je na ňom také zaujímavé?

Hodil som ho najväčšou silou do najbližšej steny. Na moje prekvapenie s rachotom pristál na zemi. Nadvihol som obočie a nechápal som. So silou, ktorou som ten nožík hodil a s váhou, ktorú má, mal skončiť v stene v izbe oproti. Bolo prakticky nemožné aby dopadol na zem uprostred izby. 

Vyšvihol som sa na rovné nohy a dvoma krokmi som bol pri ňom. Vzal som ho do ruky a prehodil som si ho do druhej. Nezdal sa nejako príliš ťažký. Zamračil som sa a začal som uvažovať. Žeby v ňom niečo bolo? 
Ukazovák som premiestnil na koniec rukoväte a začiatok čepele. Pokiaľ sa nemýlim, čo je aj dosť možné, by mi mal ostať "ležať" na ruke ako pravítko. Na počudovanie sveta spadol rukoväťou na zem. Tak a dosť. Kto si tu zo mňa robí dobrý deň?! 

Pohľad Angely: 
Po Nicovom "hrdinskom" úteku do Ruska mi Emma zakázala odísť z ich domu. Vraj, že si mám sadnúť na svoju krásnu riť a začať sa konečne starať aj o to dieťa. Zaujímavé, že Alexa Daniho nazvala dieťaťom. 

Tak či onak...neviem čo mám robiť. Otec ma chce spoločne s Emminou celou rodinou zabiť, no netrúfne si prísť sem a vystrieľať nás. Kedysi by som povedal, že je zbabelec ale teraz...no...chvála Bohu.
Meggie je čoraz lepšie, lenže ešte len teraz si spomenula na jej stretnutie s mojím bratom. Máme ešte čo doháňať. 
Tak ma teraz napadlo...Nico vie všetko o mojej rodine a vzťahoch medzi jej členmi. Čo tak sa porýpať aj v minulosti Danielsovcov? 

"Emma?" Vyšla som z teraz už mojej izby a čakala som na rohu chodby kým ku mne príde. 
"Nekrič. Meggie konečne zaspala a Ian šiel uspávať Alexa. Čo potrebuješ?" 
"Vaše záznamy. O tebe, Nicovi, otcovi, Tomimu...Nathanielovi...všetko." Zamračila sa na mňa a trocha natočila hlavu. 
"Načo ti to všetko bude?" Nahodila som vážny výraz.
"Nico niečo vedel. Niečo veľmi dôležité, čo mi nechcel povedať. Možno mi tie všetky spisy nejako pomôžu. Možno konečne prídem na to ako túto frašku skončiť a zbaviť sa môjho dokonalého otca raz a navždy." 

"A viac toho nebolo?" Zavtipkovala som, keď mi Emma odomkla dvere do ich archivárne alebo čo to vlastne je, kde bolo minimálne tisíc krabíc. A teraz nepreháňam.  
"Myslím, že niektoré krabice otec vyhodil. No neviem to na isto. Nikto tie krabice neotvoril a nikto tie spisy nečítal okrem môjho otca a rodinného právnika. Ktorý mimochodom dnes skoro ráno zomrel. A dal ho zabiť tvoj otec, takže sa láskavo týmto tu prelúskaj čo najrýchlejšie nech ho môžeme ísť zabiť, okej?" Usmiala sa na mňa, žmurkla a nechala ma samú medzi storočným prachom a miliónom ton celulózy. 

Jemne vyvedená z miery ďalšou nepotrebnou smrťou som začala hľadať systém v celom tomto chaose. Neverím, že to nie je nejako poukladané. 
Začala som tými najnovšími a najmenej ošúchanými krabicamy. Prvý záznam bol Nathanov úmrtný list. Toto...bude ešte dlhý deň.

Tesne pred večerou som to pomaly vzdávala. Nie je možné aby som v tom neporiadku niečo našla.
Zhodila som zo seba všetky papiere a krabice, postavila som sa a konečne sa natiahla. Popukali mi snáď všetky kosti v tele.
Kopla som do jednej z krabíc a nasmerovala som si to k dverám. Niekoho tu pošlem. Niekoho, kto sa tu v tom aspoň trocha vyzná.

Pri dverách som sa ešte posledný krát otočila a prebehla si celú miestnosť. Tá červenou páskou oblepená krabica tam bola vždy?
Na najvyššej polici boli len dve krabice. Tá dookola oblepená páskou a tá druhá, ktorá sa nijak nelíšila od ostatných. Dan má niečo v detstve naučil. Nie je všetko zlato čo sa blyští.

A práve preto som siahla po tej úplne obyčajnej krabici a nie tej oblepenej. Veď úprimne. Ktorý múdry človek by dôležité dokumenty dal do očačkanej krabice medzi úplne obyčajné, keď vie, že ho môžu kedykoľvek napadnúť a niekto to tu prehľadá?

Pomaly som začala listovať v papieroch. Čím ďalej, tým som bola viac zmetená. Až pokým som neuvidela jednu fotku.
"Kurva..."
Stratila som pevnú zem pod nohami a obklopila ma temnota.

Pohľad Nica:
Spoločne s nožom v ruke som si sadol späť na moje miesto a začal som ho podrobnejšie skúmať. Na spodnej strane rukoväte bol vyrytý malý had. Stlačil som ho. A hádajte čo? Z nožíka vypadol maličký USB kľúč. 

Rýchlosťou svetla som ho zapojil do počítača a začal som si prezerať fotky a dokumenty čo tam boli. 
"No do piče!"

-A