Mafia

30. Kapitola

"Nikdy!" Vyhŕkli sme obaja naraz a ja som sa trošku ublížene zadíval na Angie. Rovnaký ublížený pohľad mi vrátila. Fajn, možno ju mám rád, možno aj viac než rád, ale ani za Boha sa ženiť nebudem!

Z pohľadu Angie.
"Nikdy!" Zrevali sme obaja na starého Danielsa. Pichlo ma pri srdci s akým odporom to Nikdy Nico povedal, ale nemala som mu čo vyčítať. Rovnako hnusne som to povedala aj ja. Obaja sme sa na seba ublížene zadívali. Nejde o to, že by som ho nemala rada alebo niečo také. Ide o to, že som ešte príliš mladá. Veď mám len 19! A Nico...pochybujem, že sa bude chcieť ešte raz oženiť. A navyše...ak sa stanem jeho ženou, už nikdy nebudem Montenegro. Otec ma zavrhne!

So slzami v očiach som odvrátila zrak od tých krásne hnedych, rovnako zronených, ako som mala ja. Starý Daniels sa škodoradoste usmieval a bľabotal niečo o tom aké to bude skvelé, úžasné, aký to je dokonalý plán.
Ani ja, ani Nico sme ho nepočúvali. Obaja sme boli vo svojich svetoch, spriadali sme vlastné spiknutia, vnútorne sme sa proti tomu všetkému búrili. No obaja sme vedeli, že niet úniku. Čo povie hlava rodiny Daniels, tak to aj bude.
"...Bude to skvelý plán ako potopiť Montenegrovcov, zabezpečiť si zmierenie u Španielov, stály dovoz kokaínu a nového dediča." Až s nami trhlo, keď sme to počuli.

Potopenie našej rodiny chápem. Má nás za odpad.
Zmierenie u Španielov tiež. Vyhovorí sa na problémy v rodine.
Stály dovoz kokaínu, to tiež. Máme oveľa viac firiem ako oni a ja som dedič.
Ale priviesť dieťa do zinscenovaného manželstva, bez lásky, dôvery a štipky úcty?! Choré!

"Otec to nesmieš! Obaja sme príliš mladý. Veď Angela má iba 19!" S obrovskou prosbou v hlase sa to ešte nejako snažil zachrániť.
"Veď práve. Je plnoletá!" Uškrnul sa starý Daniels a sadol si naspäť do stoličky.
"Nemáš iný plán, ako potopiť Montenegrovcov?! Veď to je absurdné! Neľúbime sa! Veď pred týždňom som ani nevedel, že existuje." Prikyvovala som na každé jedno Nicovo slovo a dúfala som, že to nejako pomôže.
"Otec, prosím," bolo počuť, ako ťažko sa to Nicovi hovorí, "spravím všetko. Všetko. Len ma nenúť si ju vziať!" Zabolelo to ale teraz išlo hlavne o nás. Ak sa my dvaja vezmeme...
"Pán Daniels," konečne som sa ozvala aj ja, "spravím všetko pre to aby sme sa my dvaja nemuseli brať." Podišla som bližšie k Nicovi a on sa na mňa povzbudzujúco usmial.
"Noo, ono by to aj nejako šlo odčiniť." Zanôtil a mne zaiskrili oči.
"Vráť kokaín." Pozrel sa mi hlboko do očí a ja som vybuchla.
"Žiaden koks nemám! Chcete ma vydať za vašeho psychopatického syna iba kvôli pár tonám kokaínu?! Tak fajn! Vezmem si ho a to s veľkou radosťou! Ale verte tomu, že sa môj otec nikdy nezníži na vašu úroveň a nikdy vás o nič nebude prosiť! Nikdy! A ani ja nie!" Pre efekt som ešte buchla päsťou do stola. Hnev vo mne vrel a ja som myslela, že mu ten slizký úsmev zmyjem z tváre päsťami!
"Fajn, potom vyriešené. Nevesta súhlasí a ženích má môj rozkaz. Dátum svadby si môžete určiť sami. Zásnuby sa oznámia do pol roka." A vtedy som pochopila, že som si sama podpílila konár, na ktorom som stála.

Cesta z Danielsovej kancelárie bola tichá. Po ceste sa mi ešte prihovorila Abby, ale keď videla ako obaja vyzeráme, povedala, že nás nebude rušiť. Vošla som do izby ako prvá a Nico za nami zavrel a zamkol dvere. Oprel sa o nich chrbtom a zatvoril oči. Otočila som sa mu chrbtom a objala som sa rukami. Pociťovala som chlad, aj keď bolo v izbe viac ako dvadsaťtri stupňov. Nico z celej sily buchol päsťou do dverí a ja som sa prudkým pohybom a zdeseným výrazom zadívala naňho. Otvoril oči a unavene sa na mňa usmial.
"Prepáč. Zabudol som, že si pri mne." Zašepkal do ticha, ktoré medzi nami panovalo a ja som musela napínať uši aby som ho vôbec počula.
"Nevadí. To skôr ja by som sa ti mala ospravedlniť. Za toho psychopatického syna. A aj za to, že...sa budeme musieť vziať." Pri vízii nášho spoločného života sa mi podlomili kolená a spadla som na posteľ. Trela som si ramená rukami a snažila som sa zahriať. Ale ono to, do pekla, vôbec nešlo!
"Psychopat som a za tú svadbu ty nemôžeš. Neverím, že by si ten kokaín ukradla. Aj keby si mala neviem akú hrdosť, keby ti hrozilo vziať si niekoho ako som ja, dala by si môjmu otcovi aj modré z neba." Mierne som sa usmiala a ďalej si šúchala ramená. 

Zamračil sa na mňa a prešiel k posteli. Sadol si na ňu a dal si dole sako. Prehodil mi ho cez ramená a ja som sa vďačne usmiala.
"Nie si až taký zlý. Keby si sa choval tak ako sa chováš teraz, bol by si oveľa znesiteľnejší." Slabým hláskom som mu to povedala a ešte slabším úsmevom som sa usmiala.
Vzdychol a postrapatil si vlasy. Preniesol svoje dokonalé oči na mňa a opäť sa nepodarene usmial.
"Z nejakého dôvodu Angie," už len pri tom, ako to moje meno vyslovil, mi bilo srdce ako o život, " sa viem takto milo správať iba k tebe. A Emme, ale to je výnimka." Táto veta ma zahriala na srdci. Už mi ani taká zima nebola. No, Nico sa akoby za to hanbil. Zvesil hlavu medzi plecia a pozeral sa do podlahy.
"Nemusíš sa hanbiť za tvoje city ku mne. Máš ma rád. A bohužiaľ aj ja teba. Je to tak. Správame sa k sebe inak, ako k ostatným ľuďom. Cítime k sebe určitú náklonnosť. Neviem či je to dobré alebo nie, ale som rada, že si musím vziať práve teba. U teba viem, že sa ma môžeš po čase naučiť ľúbiť." Neviem, kde sa tie slová vo mne vzali a ani neviem, ako som sa odhodlala tieto slová vypustiť z úst, ale viem, že to bolo správne. Nico sa strhol a zadíval sa mi hlboko do očí. Až sa mi chcelo plakať. Toľko emócií mal v tých jeho dokonalo čiernych očiach. Nebol to hnev, hanba či nesúhlas. Bola to čistá vďaka. Vďaka zmiešaná ešte s niečím. Vďaka a niečo, čo ho utvrdilo v tom, že my dvaja to spolu zvládneme.
Prisunul sa ku mne bližšie a bez jediného slova ma vzal do medvedieho objatia. A presne to objatie, bolo viac, ako každé slovo, ktoré by bol vyslovil. A presne toto objatie, bolo dôvodom, prečo som sa do Nica Danielsa zaľúbila. 

-A