Mafia

5. Kapitola

Pomaly som začala otvárať oči. Strašne ma bolela hlava. Cítila som na sebe niečo ťažké. Počula som hlasy, zvuky, výstrely, no všetko sa akoby odohrávalo niekde ďaleko odo mňa. Konečne sa mi podarilo otvoriť oči. Ležala som na zemi. Bolelo ma celé telo a k tomu na mne niekto ležal. Vôbec som nechápala čo sa deje kým som sa nerozhliadla. Hala, mŕtve telá, krv všade naokolo. Pozrela som sa naspäť na telo chlapa, ktoré na mne nehybne ležalo. Bola som celá od krvi. Videla som len tmavé hnedé vlasy pokryté krvou. Tmavé hnedé kučery, ktoré mu padali do tváre. Nie. To nie. ON nie.

"Dan?" Zašepkala som a pomaly som ním začala triasť.
"Dan!" To som už skríkla. Vedela som čo sa stalo, no nechcela som tomu veriť. Slzy sa mi tlačili do očí. Pomaly som ho zo seba zhodila a otočila ho tvárou ku mne.
"Nie. Bože nie." Dan mal v strede krku dieru po guľke z ktorej mu vytekala krv ako vodopád.
"Nie. Dan. DAN!" Začala som kričať a plakať. Zobrala som si ho do náruče a čo najsilnejšie ho objala. Prepukla som v hysterický plač. Bolo mi jedno koľko ľudí na mňa pozerá, koľko ľudí na mňa mieri zbraňou alebo koľko mojich ľudí práve zomiera a kričí o pomoc. Teraz pre mňa existoval len môj brat. Môj brat a tá neskutočná bolesť, ktorá sa usídlila v mojom srdci. Plakala som, nariekala, prosila aby sa zobudil, nadávala a stále ho tuho objímala.

Nevšimla som si kedy streľba utíchla, no zrazu tu bol pokoj. Halou sa ozývalo iba moje plakanie a vzlykanie. Začula som kroky no bolo mi to jedno. Môj braček, ktorého som nevidela štyri roky, ktorý sa práve vrátil a s ktorým som strávila celé svoje detstvo teraz ležal v mojom objatí. Celý zakrvavený a s dierou v krku. Nedokázala som zastaviť slzy a ani vzlyky. Celý život s Danom som si premietala v mysli. Všetky tie pekné chvíle, narodeniny, dovolenky, oslavy, výlety. A nakoniec aj tie posledné roky plné hádok, plaču a kriku.
Niečia ruka sa mi omotala okolo pásu a pokúšala sa ma zdvihnúť. Násilím má vytrhla od Dana a ťahala preč.
"Pusť ma!" Zvrieskla som, buchla ho lakťom pod rebrá najväčšou silou akú som mala a utekala naspäť k Danovi. Než som k nemu stihla dôjsť, neznámy ma schamtol za vlasy a potiahol dole. Samozrejme som s výkrikom skončila na zemi. Na pár sekúnd som videla iba čiernočiernu tmu. "To si ešte vypiješ ty malá suka!" Povedal mne neznámy hlas a už ma ťahal späť na nohy. Vrieskala som, kopala ho, no nič nepomáhalo. Zdrapil ma za zápästie a ťahal k východu. Videla som len môjho brata ako leží na zemi v kaluži krvi a s miernym úsmevom na tvári. Musel mu ostať po tom ako na mňa vybafol a zabával sa na mojom skoro infarkte. Začala som ešte viac plakať, keď som ho tam takto videla. Ako keby len spal.

Neznámy ma vyvliekol von a ťahal ma k autu s čiernymi sklami.
"Pusť ma ty skurvysyn!" Okamžite sa na mňa pozrel a ja som tak mohla vidieť jeho modro hnedé oči ako bĺkli hnevom. Pustil mi zápästie a celou silou má udrel do hrudníka. Padla som na tvrdý betónový podklad. Zaskučala som no hneď som sa stavala na nohy. Priskočil ku mne a chytil ma pod krk a oprel o stenu. Druhou rukou mi začal dávať dole koženku a neskôr i vestu. Počkať čo....vestu? Ale veď ja nikdy...Oh Bože. To Dan mi ju prikázal si obliecť.

"Toto už potrebovať nebudeš." Pred očami mi zamával s vestou a ja som si až teraz všimla guľku v oblasti srdca. "Aj tak by ti už bola na nič. Smrti sa aj tak nevyhneš." Stále má držal pod krkom a s úškrnom na tvári ten stisk ešte zosilňoval. V očiach mu poskakovali iskričky hnevu. Zjavne sa zabával. Super ja sa tu udusím a tento..idiot sa tu smeje.
"Nate." Niekto zvrieskol, no on sa pozeral stále do mojich očí.
"Nathan!" Zrazu sa pri ňom zjavil nejaký ďalší chlap, mimochodom vyšší od neho a celou silou mu jeho ruku strhol z môjho krku. Rýchlo som si ho chytila a začala konečne dýchať.
"Čo kurva robíš?!" Oboril sa na neho Nate.
"Nemáš ju zabiť hneď ty debil! Nasadni do toho skurveného auta a nechaj bossa nech rozhodne o tom čo s ňou." Kývol na mňa hlavou. Nate sa iba na mňa pozrel a so zaťatými päsťami odišiel do auta. Iba som sa uškrnula. Počúval ako taký psíček.

"A ty sa čo smeješ?" Obrátil sa na mňa ten druhý a podišiel o krok bližšie. "Neboj on ťa ten smiech prejde." Pre tento krát sa usmial on. Mal nádherný úsmev. Podišiel ešte bližšie, prehodil si ma cez plece a kráčal k autu. Snažila som sa ho kopnúť no držal ma príliš silno. Podišiel k autu, otvoril kufor a hodil ma doň.
"Urob si pohodlie maličká." Žmurkol a už ho nebolo. Zabuchol dvere a ja som zas ostala v tme. Zavrela som oči. Bolo to tak...príjemné. Spomínala som na Dana a naše detstvo. Na jeho usmievavú tvár. Jeho úsmev v mojej hlave má upokojoval. Spomenula som si na slová jednej piesne.

Everytime I close my eyes,
It's like dark paradise.
No one compares to you,
But that there's no you,
Exept in my dreams tonight.

So slovami tejto pesničky a mojimi spomienkami som sa cítila na dne. Už ho nikdy neuvidím. Nechala som ho len tak ležať na špinavej dlážke v chladnej hale. Nezmohla som sa na nič iné len na plač.