Mafia

43. Kapitola

Pohľad Angely:
Zobudilo ma obrovské buchnutie.
"Prepáč mi to kamarát..." Začula som niekoho zašepkať a to ma prebralo úplne. Nemotorne som žmurkala očami aby som vôbec niečo videla a rozhliadala som sa po izbe. Nico vedľa mňa nebol. Prinútila som sa otvoriť oči na dlhšie ako tri stotiny a poriadne som sa porozhliadla po izbe.
Nico kľačal pri okne s hlavou v dlaniach a niečo si mumlal popod nos.
"Nico?" Vôbec nereagoval. Vyhrabala som sa z perín a potichu som sa snažila dostať k Nicovi. Pomaly som si kľakla vedľa neho a jemne som sa ho dotkla. Akoby až teraz zistil, že som hore, a že kľačím pri ňom. Uprel na mňa svoje vydesené oči a ja som zalapala po dychu. On...plakal?
"Nico...je ti niečo? Ako ti môžem pomôcť?" Snažila som sa, aby sa mi pozrel do očí. Nechcel zodvihnúť už ani hlavu.
"Choď spať. Nič mi nie je." Zaklamal, utrel si oči a pomaly vstal. Pridržal sa okna, lebo nebol ďaleko od pádu. Vedela som, že sa niečo stalo.
"Nico...chcem ti pomôcť. Povedz mi, čo ti je." Dobiedzala som doňho, ale zase ma odbil slovami, že je neskoro a ja by som mala ísť spať. To ma naštvalo. Nie, nemám trpezlivosť zo zlata. Ale to ste si už mohli všimnúť.
Postavila som sa pred neho, hrubo som mu dvihla hlavu a konečne som sa mu pozrela do očí.
"Dominick Patrick Daniels! Okamžite mi vyklopíš, čo ti je, nech môžem zabiť každého, kto to má na svedomí!" Zasmial sa, ale nebol to ten jeho nádherný smiech. Toto bolo čisté zúfalstvo.
"Keby si vedela, čo som vlastne za zviera..." Zašepkal svojim chrapľavým hlasom a obišiel ma. Neodradilo ma to a otočila som sa naspäť naňho.
"Týmto ma chceš umlčať?" Pozerala som ako si pomaly sadal na stoličku oproti mne. Akoby ho bolelo celé telo. 

"Si tvrdohlavá ako tvoj brat." Zašepkal skôr pre seba, ale počula som to aj ja.
"Ako to myslíš?" Prudko zodvihol hlavu a zapozeral sa na mňa. Podišla som bližšie k nemu.
"Ty si môjho brata poznal?" Zavrčal, položil si lakte na kolená a hlavu do dlaní. Čupla som si k nemu a pohladila som ho po hlave.
"Nico...prosím." Chcela som vedieť všetko, čo vedel o mojom bratovi.
"Nechaj ma, kurva, tak!" Vybehol na mňa, prudko sa postavil a prakticky ma odhodil preč.

Pozerala som naňho ako teľa na nové vráta. 
"Kurva Nico!" Sykla som, keď som sa snažila postaviť. Rameno silno zaprotestovalo. Nico sa akoby prebral z tranzu, kľakol si ku mne a pomohol mi vstať.
"Ja...prepáč...nechcel som. Nevnímal som. Zabudol som, že si to ty." Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a posadil ma na posteľ.
"Veľmi to bolí?" Kývol hlavou na moje rameno a ja som záporne pokrútila hlavou.
"Nebolelo by tak, keby si ma nehádzal na zem." Zamračila som sa a hodila som po ňom vražedný pohľad. Čupol si predo mňa, vošiel si rukou do vlasov a postrapatil si ich.
"Angela ja..."
"Viem, ospravedlňuješ sa. Už som to počula."
"Nie to som..."
"Dobre, viem, že ty mi už viackrát prepáč nepovieš ale niečo v tom zmysle si určite chcel.
"Noo áno, ale..."
"Nie Nico fakt..."
"Môžeš kurva držať hubu?!" Zaklapla som ústa a preniesla som pohľad z môjho ramena na Nica. Zatínal sánku, škrípal zubami a a hnev v očiach mu horel v plameňoch.
"Neprerušuj. Ma. Keď. Rozprávam." Vydýchol cez zaťaté zuby a snažil sa ma upáliť pohľadom. Jemne som prikývla a zahryzla som si do pery. Môj podrezaný jazyk ma ešte dostane do problémov. Nato nemusím byť ani veštec.

Nico začal zhlboka dýchať. Fajn možno mu na mne záleží, ale je to mafián. Je zvyknutý na poslušnosť.  Viem, že sa veľmi prekonáva, aby mi neublížil.
Úprimne mu tlieskam za to, že to so mnou vydržal. Mať niekoho takého ako som ja doma, asi by už plával s rybičkami.
"Angela, nechcel som sa ti ospravedlniť. Chcel som ti niečo povedať." Spozornela som a nechápavo som si ho celého premerala.
"A čo také?" Prehovorila som po chvíli ticha.
"Ja a tvoj..."

"Nico, kurva, nemôžeš si ten mobil brať do izby, keď sem ideš?!" Do izby vtrhol rozospatý Tomi s hučiacim mobilom v ruke. Nico zavrčal, prudko vstal, spravil dva kroky a vytrhol Tomimu mobil z ruky. Ten si ospalo pretrel oči a snažil sa zažmúriť na Nica.
"Bol v obývačke. A pokiaľ viem tam tvoja izba nie je. A teraz vypadni!" Tomi naňho ešte zazrel a potom odišiel. Nico za ním zabuchol dvere a zodvihol telefón.
"Noo?...Čo?! Kedy?!...Ako je to možné?!" Reval do telefónu a pritom hrubo otvoril dvere.
"Thomas!" Zaziapal na prázdnu chodbu a za pár sekúnd sa Tomi objavil za rohom. Nechápavo hľadel na Nico, no keď videl ako zatína päste, radšej k nemu pribehol.
"Čo? Nie! Ostaňte tam. Ideme." Zrušil hovor, mobil si dal do vrecka a buchol päsťou do steny.
"Nech sú všetci do piatich minút v autách! A keď myslím všetci tak úplne komplet. Na čele s tebou, Nathanom a Ianom! Rozumel si?!" Tomi iba nechápavo prikývol a opäť zmizol za dvermi. Nico sa ku mne rýchlo otočil a zhlboka dýchal.
"Máš zbraň?" Záporne som pokrútila hlavou a ďalej som sledovala každý jeden jeho krok. Zamračil sa na mňa, podišiel k stolíku a vytiahol zbraň. Hodil mi ju na posteľ aj spoločne so zásobníkom. 
"Do troch minút nech si oblečená a pripravená zabíjať. Je ti to jasné?!" Vytreštila som naňho oči ale prikývla som. Sledovala som ako sa oblieka, do všetkého vráža a nadáva si popod nos slová, ktoré ani ten najhorší pohan v život nepočul. 
"Čo si ma nepočula?! Máš sa prezliecť a dať sa dokopy!" Po jeho uplakaných očiach a umučenom výraze nebolo ani chýru, ani slychu.  Ako na povel som vystrelila z postele a chtiac-nechtiac som sa začala obliekať. Nechcelo sa mi. Je pol dvanástej v noci a ja sa mám niekde trepať a niekoho zabíjať? Som síce mafián, ale za to extrémne lenivý mafián. 

"Čo sa tak vlečieš?!" Zrúkol na mňa už oblečený a vychystaný Nico a ja som skoro infarkt dostala. Košeľa, čo som si chcela práve obliecť, mi vypadla a ja som sa zdesená otočila na Nica. Ten otrávene pretočil očami, zodvihol mi moju košeľu, natlačil ma na stavanú skriňu a chrapľavým hlasom mi zašepkal do ucha.

"Bude sa ti chcieť viac, keď ti poviem, že ti práve teraz mučia tvoju švagrinku aj s malým synovcom?" Do žíl sa mi vohnal adrenalín a tuho som zaťala päste. Odstrčila som od seba Nica, ktorý sa len škodoradostne usmieval a fľochla som po ňom zabijackým pohľadom. Behom stotiny som na seba navliekla košeľu od Emmy a nabila som zbraň. Rýchlym krokom som prešla k dverám a trhla som nimi. Div sa nerozleteli ako som nimi škubla. Zbehla som chodbu, schody a halu. Dostala som sa k obrovským dverám, ktoré som si otvorila kopnutím do nich a tým som sa ocitla na malých schodoch. Civelo na mňa tridsať párov očí a po všetkých som prešla nenávistným pohľadom. Dokonca aj po Tomimu, Ianovi a Nathanovi.
"To ste ma do pekla nikdy nevideli či čo?! Máme dôležitejšie veci na práci než očumovanie! Tak kurva zalezte do tých áut a sledujte Nicovo auto najrýchlejšie ako sa dá!" Zrúkla som na nich, no akoby som to hovorila do vetra. Niektorý sa dokonca smiali! Hnev vo mne vrel a oni sa ešte smiali? Už-už som na nich chcela nakričať a zmaľovať im tie ich hnusné ksichti, keď sa uráčil prísť aj pán veľkomožný! 
"Čo sa smejete? Túto akciu vedie ona a to bez akéhokoľvek namietania!" Majetnícky si ma pritiahol k sebe a ja som naňho zavrčala. Zbytočne zdržuje! Zároveň som však bola rada, že to prenechal mne. Šlo o moju rodinu, nie jeho. Aj keď...
"To, že ste sa zo mňa smiali do úvahy neberiem. Ale od teraz chcem od každého lojalitu a to bez ohľadu na to, akého je postavenia." Zašepkala som tiché 'To platí aj pre teba', tak aby to počul iba Nico. Uchechtol sa, ale ďalej počúval. 
"GPS súradnice vám pošle Nathan a s plánom vás oboznámi Thomas. Je to úplne bežné čistenie. Predsa však má jednu výnimku. Našim cieľom je vysoká blondína s malým, dvojročným chlapcom. Ktokoľvek, podotýkam ktokoľvek Nico, sa ich čo i len dotkne bez môjho súhlasu a môže sa rovno rozlúčiť so svojim životom. Našou prioritou je chrániť ich, nie zabiť! Chráň Boh toho, kto na nich, čo i len zakričí! Je to všetkým jasné?!" Všetci prikývli a ja som sa spokojne usmiala. Nico sa na mňa ešte viac prilepil a s víťazoslávnym úsmevom na perách ma začal hladkať po boku. 
"Prvý ideme my s Nicom, za nami pôjdu Nate, Tomi a Ian a ďalej si choďte ako chcete." Opäť prikývli a začali nasadať do áut. Odlepila som sa od Nica a pomaličky som schádzala schody.
"Ešte jedna vec." Otočila som sa na päte a zadívala som sa na chlapov v autách.
"Je mi absolútne jedno, kto v tom dome je. Zabite všetkých okrem tých dvoch. Nezáleží mi na tom, či ich je tam dvadsať, alebo dvesto. Ak bude treba...obetujem aj seba len aby oni prežili." Dohovorila som, veľavravným pohľadom som sa na nich zadívala a nastúpila som do červeného Audi R8. Nico poslal súradnice Nateovi a ten zase ostatným. Napísala som Tomimu o mojom pláne a ten to zreferoval zvyšku.
"To všetko platilo aj pre teba, Nico. Nebudem sa opakovať." S pohľadom upretým pred seba som rozmýšľala len a len nad ich záchranou. 

Nico sa zasmial, položil mi ruku na koleno a nahodil svoj neodolateľný úsmev. Pozrela som sa naňho a nepatrne som sa usmiala aj ja. 
"Je zaujímavé, čo všetko je schopný človek obetovať pre rodinu, však?" Uprel pohľad pred seba a so zvukom pištiacich gúm sme vyrazili do chladnej septembrovej noci.

-A