Mafia

46. Kapitola

Dobehla som k Nateovi a otočila som ho na chrbát. Kľakla som si k nemu a celého si ho prebehla pohľadom. Dýcha! Zobrala som zbraň, čo ležala vedľa neho a otočila som sa naspäť k sniperovi. Mieril na Alexa. 
Vystrelila som a guľka ho trafila priamo do čela. Po mojom výstrele streľba utíchla a ja som sa otočila späť k Nateovi. Usmieval sa na mňa! 
"Si..dr-drsná." Vydýchol a pokúsil sa zasmiať, no krv v pľúcach mu to nedovolila. Začal kašľať a ja som ho tíšila. 

"Pšt. Šetri silami Nathaniel. Musíš prežiť cestu domov a potom ešte kým ťa..."
"Ale Angie. Sama tomu neveríš." Povedal na jeden dych a mne sa nahrnuli slzy do očí. Alex sa postavil zo zeme a pribehol ku mne. Hodil sa mi okolo krku a zašepkal tiché prepáč. Jemne som ho pohladkala po chrbte a on sa odtiahol. 
"Verím Nate. Ty nezomrieš. Nie takto. Nedovolím to!" Nezabránila som slzám, a aj keď som chcela byť pred malým silná, nešlo to. Alex sa otočil na Natea a ten sa naňho usmial. 
"Nech-cel so...m ť-ťa tak ho-diť. To p-pre t-t-tvoje do...dobro." Ťažko vzdychol a privrel oči. Alexovi sa spustila slza dole lícom a hodil sa na kolená. Zohol sa k ležiacemu Nateovi a objal ho okolo krku. Nate sa zhlboka nadýchol a cez všetku tú bolesť mu objatie vrátil. Dívala som sa na nich a niečo v mojom tele mi hovorilo, že má Nate pravdu. 
"Šéfka? Šéfka!" Pribehli k nám traja z mojich mužov a pri pohľade na Natea potichu zanadávali. 
"Nica. Hneď. Priveďte ho sem!" Nemohla som spustiť z oči z Alexa a Natea. 

Po chvíli sa Alex odtiahol, utrel si oči od slz, zívol a sadol si vedľa mňa. Pozerala som sa na Natea, ne tie jeho nádherné oči a ešte krajší úsmev a nemohla som tomu uveriť. 
"Nate...obetoval si sa pre Alexa. Prečo?" Rozplakala som sa ešte viac. 

"Angie...to nie je koniec. Len nový začiatok...pre niečo oveľa krajšie." Zažmurkal očami a jemne sa na mňa usmial.
"Toto nie. Toto som nechcela!" Zanariekala som a tuho som objala plačúceho Alexa. Mal dva roky a predsa vedel, že sa deje niečo zlé, že Nathan nie je v poriadku. 

"Neplač. Nie kvôli mne." Vždy, keď chcel niečo povedať, musel zadržať dych. Naklonila som sa k nemu a zotrela som mu slzu. 
"Tak potom ani ty kvôli mne." Priložila som mu moje čelo na to jeho a zavrela som oči. Trošku som sa od neho odtiahla a pobozkala som ho. Nie, nie kvôli tomu, žeby som ho mala radšej ako Nica. Nie kvôli tomu, žeby som chcela, aby Nico žiarlil a ani kvôli tomu, aby som sa rozlúčila. Tento bozk bol poďakovanie. Za všetko a za omnoho viac. Odtiahla som sa a zadívala som sa mu do očí. 
"Ľúbim ťa..." 
"Aj ja teba..." 
"Navždy budeš snúbenica môjho brata, čo pekelne dobre bozkáva." Zasmiala som sa a potichu vzdychla. 
"Navždy budeš otravný brat môjho snúbenca, čo nikdy nemal dosť." Zasmial sa a opäť sa rozkašľal. 

"Angela?!" Skričal Nico na pomaly celé predmestie a ja som sa za ním obzrela. Stál pri rohu domu a díval sa úplne inam.
"Dominick! Tu sme!" Otočil sa a dobehol k nám. S jemným úsmevom na perách som sa naňho pozrela a čakala som, že ho Nathan pozdraví. Nestalo sa tak, tak som sa pozrela dole na Nathaniela. 
Nedýchal...

V aute panovalo hrobové ticho. Alex spal na mojich rukách, Nate ležal na zadných sedadlách, Nico šoféroval a ja som potichu plakala. Všetko som to zbabrala, kurva! 
Mala som to premyslieť viac, mala som tam poslať niekoho iného, mala som najprv skontrolovať aj iné domy, mala som...
"Neplač!" Zavrčal na mňa cez zuby Nico a ďalej sa venoval diaľnici. Šiel šialene rýchlo. Autá našich mužov som už ani nevidela, a to sme pri tom opúšťali dom spoločne.
Nedokázala som neplakať. Spomienky na Natea boli silné a rana čerstvá. Pohľad som nespúšťala z Alexa a jeho pravidelného dýchania. Cez uslzené oči som ho pomaly ani nevidela. Ďalší člen rodiny mi zomrel pred očami. 

Zastavili sme pred domom a Nico vypol motor. Dal si hlavu do dlaní a ticho zanadával. 
"Nico...ja..." 
"Drž, prosím ťa, konečne hubu! Absolútne ma nezaujíma, čo mi chceš povedať! Nie je nič, čo by si mi mohla povedať! Je ti to jasné?!" Bolesť v mojom srdci sa ešte zväčšila. Zabila som mu brata. Odpor a znechutenosť sa v jeho očiach dala krájať. Nenávidí ma. 
Nico otvoril dvere, zabuchol ich a otvoril zadné. Vzal Natea na ruky a ja som sa ponáhľala za ním. Poriadne som si malého pridržala na rukách a pomaly som vystúpila. Nico už bol na schodoch. Dobehla som k nemu práve vtedy, keď zastal. Trhane dýchal. Bál sa. 
"Pôjdem prvá." Predbehla som ho a jemne som otvorila dvere. Na chodbe nikto nebol. Otočila som sa späť a otvorila som dvere dokorán. 

Práve, keď som za Nicom zatváral dvere a on neprítomne hľadel na nehybné telo Natea, do haly po schodoch vletela Emma. 
"Och, pre Boha, ten je krásny." Prebehla ku mne a Nica si ani nevšimla. Strnula som v pohybe a so zdesením v očiach som sledovala Emmu. Nahla sa k spiacemu Alexovi a dala mu bozk na čelo.
"Je naozaj ná...čo sa ti stalo?!" Zdvihla pohľad z Alexa a preniesla ho na mňa. Neviem, či si všimla moje krvavé ruky, opuchnuté, uslzené oči, alebo tú neuveriteľnú prázdnotu v mojich očiach, no niečo ju donútilo sa obzrieť na Nica. 
"Nate!" Zrevala na celý dom a spustila ohromný plač. Podlomili sa jej kolená a skončila na zemi. A to bola posledná kvapka. Môj bezcitný múr, ktorý bol doteraz okolo môjho srdca sa práve rozlámal na milión kúskov. Začala som  opäť cítiť a všetko čo som cítila, bola len bolesť. 
Emma nariekala, prosila, hrešila, nadávala a hlavne plakala. Nevedela prestať. A ja s ňou. 

Nico sa viac na ňu nedokázal dívať. Slzy v očiach zaprieť nemohol a bolesť v srdi rovnako. Chcel sa otočiť aj s Nateom v náručí, ale Emma ho zastavila. 
"Prosím...nie." Zašepkala a na pár sekúnd prestala plakať. Nico sa otočil naspäť na ňu a s pohľadom upretým na Natea si k Emme kľakol. Položil jej ho do náručia a bariéra bezcitnosti sa prelomila aj u neho. Slzy sa mu liali dole tvárou. Dal si ruku na ústa a potom ju zase odtiahol. Všimol si krv na jeho rukách. 
"Nie, nie. Nie! KURVA!" Vyšvihol sa na nohy a začal pochodovať po hale. Zastal pred vázou, ktorú rozbil a ďalej pokračoval so všetkými drahými a cennými vecami, čo tam ešte ostali. 

Stála som tam ako obarená a nevedela som komu pomôcť ako prvému. Emma by moju pomoc naozaj potrebovala, ale ak to prežíva rovnako ako ja smrť môjho brata, teraz jej nepomôže nikto. A Nico...ten moju pomoc nebude chcieť. Prestala som plakať a položila som malého na nohy. Už sa prebral a so zdesením sa díval na tú spúšť a na plačúcu Emmu. Pustil mi ruku, ktorú mi zvieral najsilnejšie ako mohol a rozbehol sa k nej. Neurobila som nič. Len som tam stála. Tak ako vždy. 
Alex k nej pribehol a kľakol si. Najprv nespúšťal zrak z Emmy a neskôr sa zadíval na Nathana. 
"Nate..." Vyšlo z neho potichu a ja som to už nezvládla. Zošuchla som sa po dverách, čo boli za mnou a radšej si prikryla ústa, aby ma nepočuli nariekať. 

Všetci traja sme sa nevedeli povzniesť a nájsť v tejto ohromnej tme kúsok svetla. Ja som sedela na zemi, opretá o dvere, s uslzenými očami a nariekala som ako keby opäť zomieral Dan. 
Emma objímala Alexa Daniho, ktorý jej objatie vracal. Plakali spolu a Nate ležal na Emminých nohách s výrazom spiacej bábiky. Tak nádherný.
Nico už prestal rozbíjať veci okolo, radšej nadával, vrážal a kopal do všetkého. 
Pohľad na Emmu ma bolel viac ako pohľad na Natea. Chcela som pre ňu niečo spraviť. Len čo?! Po kolenačky som sa premiestnila k Emme. Silno som ju objala. Ona si na mňa položila hlavu a začala plakať ešte viac. 
"Emma...je mi to tak ľúto. Je to všetko moja vina. J..ja...ja som to nechcela. Ja som ho naozaj ľúbila. Odpustíš mi to? Emma, prosím, odpustíš mi to?" Vzlykala som jej do vlasov a ona ma tuho zvierala.
"Má ti odpustiť?! Ty si ho ľúbila?!" Vyletel na mňa Nico a odsotil ma od Emmy. Pristála som na tvrdej zemi s pohľadom upretým na vytočeného Nica. 
"Veď to TY si ho zabila! Nezaslúžiš si ani o sekundu dlhší život! Kade chodíš, tam prinášaš iba smrť. Čo si za človeka..." Každé jedno jeho slovo sa do mňa zarezávalo ako nôž do chleba. Podoprela som sa na lakťoch a trošku sa vyzdvihla. Chcela som sa od neho odtiahnuť ale práve vtedy si ku mne kľakol. Znehybnela som a len som ho pozorovala. Kľačal naľavo odo mňa a jedine čo som počula, bol môj rýchly tlkot srdca. 

Nico sa mi zadíval do očí a pomaly si spoza opaska vyberal zbraň. Zdesila som sa a začala som kývať hlavou do strán. 
"Nico...nie." Zašepkala som a cítila ako sa mi opäť nahrnujú slzy do očí. Vybral zbraň, upravil si sako, nabil ju a namieril na mňa. 

"Za všetko môžeš ty. Každému len ubližuješ. Brat ťa ľúbil a kam ho to doviedlo? Obetoval sa kvôli tomu sprostému decku! Mohol žiť!" Hovoril si popod nos a zavrel oči. 
"Prosím, nie." Opäť som zašepkala no nemalo to vôbec žiadny účinok. 
"Najhoršie na tom je, že som ťa začínal ľúbiť, Angela Montenegro. Teraz k tebe cítim len jedno. Nenávisť." Vyrazilo mi to dych. On...ma ľúbi?
"Škoda. Si len ďalším sklamaním v mojom živote. Si horšia ako Lenna." Otvoril oči a nenávisť v jeho očiach sa dala krájať. Opäť som začala plakať.
"Kiež by som teba a tvojho brata nikdy v živote nepoznal!" A s jeho poslednými slovami zaznel aj výstrel. 

-A