Mafia

7. Kapitola

Strašne ma bolela ruka. To ma najprv nevedia varovať?
Sama si za to môžeš.
Ty ticho!
Ale veď mám pravdu!
Ticho!!

"Vstaň." Povedal mi vysoký brunet, no ani sa na mňa nepozrel. A vlastne ani neviem kde sa tu vzal.
Ležala som ďalej celá zmätená z toho čo sa tu robí. Ten chlap a Pán Daniels sa na seba pozerali ako besné psy. Zjavne ani Emma nevedela čo robiť. Stála ako prikovaná pri Tomimu.
"Nepočula si? Vstávaj!" Sykol ten brunet a konečne sa na mňa pozrel. Mal nádherné hnedé oči. No teraz ich mal plné hnevu. Hnedé vlasy mal začesané dozadu.Sako mal určite aspoň za 10 000. Tak to je už iné. A ja tu ležím na koberci s blbým výrazom na tvári, v obyčajných legínach a bielom tielku...teda už červenom. je mi nesmierne ľúto, že ani teraz nemôžem byť so svojím bratom. Bola som ukrátena o dospievanie s ním, myslela som, že ak sa raz vráti, už neodíde. Ako veľmi som sa mýlila.

Niekto ma zdrapil za lakeť a silno vytiahol na nohy. Bolelo to. Strašne. Teraz si nemyslíte, že som nejaká padavka ale ten brunet mal strašne silný stisk.
"Au, to bolí! Pusti ma!" Brunet sa na mňa vražedne pozrel. Svoj stisk ešte zosilnil. Do oči sa mi nahrnuli slzy. Chcela som sa odvrátiť aby to nevidel, no jeho oči má hypnotizovali.
"Nico, pusti ju!" Skríkla Emma a odtiahla ho odo mňa. Rýchlo som natiahla ruku k tej druhej. Bože ja toho chlapa asi zabijem! V sekunde sa môj pohľad zmenil z uboleného na zabijacký. Prisahám, keby dokázal pohľad zabíjať je mŕtvy!

Brunet nepríjemné zavrčal na Emmu.
"Choď s ňou preč. Nech jej ešte neublížim." Poslednú vetu štekol smerom ku mne. Len som nadvihla obočie. A ten si myslí, že kto je? Pán sveta či čo?
Emma len prikývla a už má šikovala von z dverí. Stále som si šúchala ruku a nasledovala som ju.
"Prepáč. Nico je taký." Ospravedlňujúco sa na mňa usmiala.
"Neospravedlňuj sa za neho. Ty za to nemôžeš. To ten debil sa chová ako nepremožiteľný." Emma sa hrdelne zasmiala.
"Ach, keby si tak vedela pravdu."
"Akú pravdu?"
"Tak a sme tu." Absolútne ignorovala moju otázku a otvorila dvere do nejakej miestnosti. Bola to...spálňa?
"Spálňa? Čo tu mám robiť?"
"Nooo." Zatiahla a s úškrnom sa na mňa pozrela. Ja som si to zatiaľ obzerala.
"V spálni sa dá robiť veľa vecí. Ale keďže si tu sama..." začala sa rehotať a ja som po nej hodila to čo pri mne bolo najbližšie. V tomto prípade vankúš. So smiechom som ľahla na obrovskú posteľ. Bola ako letisko! Ale neskutočne pohodlná.
"Máš tu počkať na Nica. Zatiaľ si to tu obzri alebo rob čo chceš. Ja už budem musieť ísť." Okamžite som sa nadvihla na lakťoch.
"Počkať. To tu mám čakať na toho psychopata? Veď ma zabije. Alebo ja jeho." Emma sa smiala a kráčala ku dverám.
"Nie je to psychopat. Je to môj brat." Cmukla na mňa, zavrela dvere a zamkla. Fakt ona zamkla! Zabudla som jej poďakovať. Ako jediná sa tu ku mne správa ako k človeku. Viem, že som potomok znepriatelenej rodiny, ale pre Boha au. Je divné sedieť na cudzej posteli, v cudzom dome, Boh vie kde a navyše tak ďaleko od rodiny. Rodina. Hah...pre mňa skôr neslušné slovo. Zaujímalo by ma, či už našli Dana...
Začula som rachot za dverami, no nikto nevošiel. Zjavne si budem musieť ešte počkať. Je zvláštne aká milá ku mne Emma je. Nepozná ma a pri tom...Jej bratia a bratranci by si mali brať príklad. 
Musím ich presvedčiť, že som tie drogy nezobrala. A peniaze? Oni nás okradli ako prví. 
Bude ťažké presvedčiť starého Danielsa, že som mu jeho mužov nezabila. Ešte ťažšie bude o tom presvedčiť...Nica? Takto ho oslovili? Keď som v niečom dobrá a Boh vie, že toho nie je veľa, tak viem odhadovať ľudí. Nico...nebude ľahký oriešok. 

Rozhliadla som sa a môj pohľad skončil v zrkadle. Tielko celé od krvi. Ak sa mi pod ruky dostane človek, ktorý mi zabil brata...aj sám Satan sa ma bude báť. 
Ľahla som na posteľ a snažila som si usporiadať myšlienky. Bol to náročný deň. Veľmi náročný. Hlavou mi prebehlo mnoho obáv a nezodpovedaných otázok. A takto, s hlavou plnou temných myšlienok som zaspala.

"Nelež mi na posteli!" Zahučal a tresol dverami. 
"Počuj ty hluchá štetka!" Čo prosím?
"Neviem kto si ale nebudeš mi srať otca, nebudeš srať mňa a už vôbec nebudeš ležať na mojej posteli!" Tak fajn. Nádych, výdych Angie. Nádych, výdych.
"Tak pozri ty namyslený pajác. Je mi absolútne jedno, že si synček drahého Pána Danielsa ja ťa počúvať nebudem! Nie som tvoj pes, majetok a už vôbec nie štetka!" Postavila som sa z postele a premerala ho opovrhujúcim pohľadom. Spomenula som, že som výbušnej povahy a všetko ma naštve? Nie? Hm, neskoro. 
Pomaly sa začal približovať. Dal si dole sako. Stále sa usmieval a nebezpečne sa približoval. Krôčik po krôčiku. Povolil si kravatu a zastal. Asi tak päť centimetrov odo mňa. Srdce mi začalo rýchlo búchať. Ublíži mi?
"Žeby som ťa podcenil? V tej pracovni si vyzerala ako malé šteniatko." Začal sa posúvať dopredu a ja som automaticky cúvala. Narazila som do steny. Hurá! Dal si ruky k mojej hlave. Bol nebezpečne blízko.
"Taká malá, krásna, nevinná." Zašepkal a zohol sa ku mne ešte viac. Cítila som jeho dych na mojom krku. Myslela som, že mi srdce skolabuje.
"Vedel by som čo s tebou." Zašepkal mi do ucha a pobozkal na krk. Tak to by stačilo!
"Odpáľ Cassanova. Inak ti ublížim." Zasmial sa mi do ucha. Tak krásny smiech som ešte nepočula. Angie!
Rukami som ho od seba odtlačila a vlepila mu facku. Otočil hlavu na bok a chvíľu sa pozeral na posteľ vedľa. Využila som to a rýchlo sa okolo neho prešmykla. Založila som si ruky na hrudi. Prudko sa otočil no nehovoril nič. V očiach mu poskakoval hnev a zmätenosť akoby sa nevedel rozhodnúť či má zabije tu alebo až niekde v lese, kde má rovno zakope pod čiernu zem. Tentoraz som sa uškrnula ja.
"Som Angela Montenegro a ak sa ma ešte raz dotkneš, ver mi, že budeš prvý ktorého zabijem, keď sa odtiaľ to dostanem." Vyrovnala som sa aby som aspoň trocha zmenšila výškový rozdiel medzi nami. Najprv bol zmätený. Čakala som to. Nie je na dennom poriadku, že sa dve znepriatelené rodiny stretnú pod jednou strechou. 
"Nemyslím si, že sa odtiaľto dostaneš mladá." Argh. Zas to slovo.
"Nie pokiaľ žijem ja." Obišiel ma a kráčal k dverám.
"To sa dá zariadiť." Šepla som skôr pre seba, no vedela som, že to počul i on. Nič nepovedal a odišiel. 
Nikdy som necítila takéto mätúce pocity. Na jednej strane mám chuť tohto arogantného idiota skopať do guličky, no na druhej...je možné vyzerať takto sexy pri vyhrážaní sa smrťou?

-A