Mafia

45. Kapitola

Zažmurkala som prekvapením, ale hneď na to som sa plne venovala bozku. Jeho pery pre mňa boli ako droga. Prestala som myslieť skepticky a pomaly sa mi do tela dostával optimizmus. Nemôže to dopadnúť zle. Veď sme všetci vycvičení!

Zahnala som myšlienky na boj a plne som sa koncertovala na Nica. Jeho jemné pery sa sladko klzali po tých mojich. Bolo vidno, že sa premáha. Jeho dravosť musel zatlačiť do ústredia. Chcel ma tým bokom povzbudiť, nie ma úplne odrovnať. Mne sa to však nepáčilo. Keď vie byť drsný aj v reálnom živote, prečo nie v bozkoch? Kusla som ho do spodnej pery a on zavrčal. Chopil sa iniciatívy a dravo sa mi dobíjal do úst. Zavzdychala som nad tým obrovským prívalom vzrušenia a zašla som mu rukami do vlasov. Pritiahla som si ho bližšie k sebe. Majetnícky si ma chytil okolo pása a vošiel mi jazykom do úst. Jemné bozkávanie sa premenilo na dravé a vášnivé.

Z ničoho nič sa dvere pri spolujazdcovi prudko otvorili a my sme sebou trhli. 
"Nerušíme?" Do dverí sa vopchali tri škeriace sa hlavy. Nico len frustrovane vzdychol a vystúpil.
"Pravdu povediac, áno. Rušíte." Hodil po nich vražedné pohľady a Nathan mi pomohol dostať sa z auta. 
"Pokiaľ viem braček, prišli sme sem jedno dieťa zachrániť, nie ho splodiť." Ian s Tomim vybuchli do smiechu, avšak sa museli krotiť a tak si radšej zapchali ústa rukou. Ja som Nathana buchla do hrude a Nico ho spražil pohľadom.
"Ty si strašný debil, Nathaniel." Nico zakýval hlavou ako keby tomu nemohol uveriť, obišiel auto a postavil sa k stromu, kde ho nasledovali aj Tomi s Ianom. Chcela som ísť k nim, no zastavila ma Nateova ruka. 
"Ako sa volá ten malý syn tvojho brata?" Šokovane som sa naňho otočila.
"Čo si to povedal?" Podišla som k nemu bližšie a vymanila si ruku z jeho zovretia. 
"Mali by ste sa s Nicom hádať tichšie. Človek počuje aj to čo nechce." Uškrnul sa a objal ma okolo pása. Položila som mu ruky na ramená a zadívala som sa mu do očí. Fakt ma hnedo-modré oči. Nádhera. 

"Tak ako sa volá? Viem, že tu sme kvôli nemu a jeho matke Meggie. Len jeho meno mi ušlo."
"Alex. Alex Dani." Povedala som s miernym úsmevom na perách a spomienkou na tú fotku. "Pekné," tiež sa usmial a naklonil trocha hlavu, "ako sa bude volať tvoj syn?" Zmätená som si premerala pohľadom jeho tvár a opäť sa zasmiala.
"Neviem, prečo sa to pýtaš, ale fajn. Vždy sa  mi páčilo meno Samuel, alebo Sam. Ale ani Patrick nie je najhoršie. Môj syn by sa mohol volať Sam Patrick. Ale to záleží na otcovi." Zasmiala som sa a jemne ho pohladkala po líci.
"A tvoj?"
"Tyler Caleb Deniels. Jednoznačne." Zasmial sa a pozrel sa mi hlboko do očí.

"Dôvod, prečo som sa ťa to pýtal je jednoduchý. Máš už plány do budúcna. Preto vieš ako sa bude volať tvoj syn, aj keď vôbec nevieš, čo sa zajtra môže stať. Tomu sa hovorí nádej. Nech to dnes dopadne akokoľvek, my budeme stále s tebou. Máš nádej, že sa to všetko urovná a dobre skončí. Všetko má šťastný koniec. Ak koniec nie je šťastný, ver tomu, že to ešte koniec nebol." Vyčaril mi na tvári nezmazateľný úsmev. Má pravdu. Nič nie je také hrozné, aby nemohlo byť ešte horšie, však? 
"Hej vy dvaja." Zhúkol na nás Nico.
"Ideme. A nešahaj mi na snúbenicu, Nathan!" Zamračil sa naňho Nico a zmizol za stromami.
"Dámy majú prednosť." Naoko sa mi Nate uklonil a ja som prešlo popri ňom. A ide sa. 

Potichu sme sa dostali čo najbližšie k domu a rozdelili sme sa. Všetci sú na svojich pozíciach. Ja a Nico ideme ako prvý. Nepozorovane sme sa dostali do garáže cez tajné dvere. Vďaka Bohu za Iana a jeho schopnosti nabúrať sa komkoľvek. Stiahli sme si plány domu a všetko sme si to postupne rozobrali. Potichu sme prešli aj pivnicu, kde nikto nebol. Bolo to divné. Malo by to tu byť zabezpečené. 

Vyšli sme po schodoch do malej izbičky. Zjavne šatník. Nico pomaly otvoril dvere a poobzeral sa. Pred nami bola kuchyňa a za ňou obývačka. V obývačke bol  rebrík a pootvorené strešné dvere. 
"Prezriem to tu dole. Ty choď hore. Vyzéra to tak, že ideme neskoro." Pozrel sa na mňa a zmizol za stenou obývačky. Vybrala som si zbraň a nabila som ju. Vyšla som hore po rebríku a jemne som pootvorila dvierka. Hore nikto nebol. Ani náznak po jedinom človeku. Zmocňovala sa ma panika a strach o malého. 
Vyšla som až úplne hore. Porozhliadla som sa po povale a vzadu v rohu som videla malú klietku. Pribehla som k nej a nemohla som uveriť vlastným očiam.
"Nico!" Skričala som naňho a dúfala, že ma začul. Otvorila som dvere klietky a podišla k malému chlapčekovi. 

"Alex. Alexik zobuď sa." Prihovárala som sa mu milo a on sa pomaly začal prebúdzať. Akonáhle ma videl spustil plač. Kľakla som si k nemu. 
"Nie, nie, nie. Pšššt. Ja ti nechcem ublížiť. Ani mamičke. Ja som ti prišla pomôcť. Pozri." Z vrecka bundy som vybrala lízatko a podala som mu ho. 
"Prosíš si?" Prestal plakať a smutnými očkami sa na mňa zahľadel.
"Aňo." Prikývol a natiahol sa po lízanke. Podala som mu ju a prisunula som sa bližšie k nemu. 

"Alex, kde je mamička? Kam šla? Prečo si celý doudieraný?" Zavalila som ho otázkami a celého som si o prezrela. Mal veľa modrín a dosť ťažko dýchal. Určite mal niečo zlomené. Ale držal sa. Statočný chlapec. 
"Mama?" Trhol sa, akoby až teraz zistil, že tu je sám. Začal kriviť ústa a ja som vedela, že opäť začne plakať. 
"Tíško." Vzala som si ho na ruky a začal som ho hladiť po chrbte. Oprel sa o mňa a začal plakať. Zasiahla ma obrovská vlna smútku. Stratil ocka a teraz nevie, kde má mamu. Hrozné detstvo. Musela som však byť silná a tváriť sa presvedčivo. 
"Dole pod oknom čaká chlapec, ktorý mi pomáha. Nemusíš sa báť. Má na starosti dostať ťa bezpečne domov. Pomôže ti." Vyniesla som ho z klietky a podišla som k oknu. Nathan ešte dole nebol a tak som čakala. 

"Angie?" Po schodoch vyšiel Nico so zachmúreným výrazom. 
"Tu som." Otočil sa ku mne a usmial sa. Prešiel ku mne a všimol si malého. 

"Ahoj kamarát. Ako sa máš?" Usmial sa naňho, pohladkal ho po chrbte a Alex sa otočil k nemu. Najprv sa zamračil,no potom vykúzlil dych berúci úsmev. 

"Domiňick." Zapišťal šťastne a obaja sme naňho vytreštili oči. Nicovi sa nahrnuli slzy do očí, ale hral sa na drsňáka. Nechal si kamennú tvár. Nechápala som to. Prečo syn môjho brata pozná môjho únoscu a nie mňa? Rozhodla som sa to pre tento raz neriešiť a radšej som sa pozrela von oknom. Nathan už pod ním stál, tak som ho otvorila. 
"Dávaj pozor. Má plno modrín a asi aj niečo zlomené." Zašepkala som a otočila som sa k malému. 

"Budeš musieť ísť von oknom. Neboj sa. Ten chlapec ti pomôže a odnesie ťa do auta. Hneď ako prídem vyrazíme domov." Iba prikývol a pozrel sa von oknom. Kľakla som si a pomaly som Alexa podávala Nathanovi. Keď už bol Alex bezpečne na rukách Natea a hral sa s jeho prsteňom, prišlo mi akési čudné, že v dome nikto nebol. Zrazu mi všetko docvaklo.

"Je to pasť." Zašepkala som si pre seba, no už bolo neskoro. Ozvala sa streľba a my sme boli pod paľbou. Dom bol v strede toho všetkého.
"Nathan! Bež!" Posledný krát som sa pozrela na Nathana pred tým, než ma Nico zhodil na zem. Všade okolo nás lietali guľky a my sme sa plazili ku strešným dvierkam. Škrabli ma už aspoň tri , no vôbec som to neriešila. Nathan a Alex. To jediné ma zaujímalo.
K streľbe z Kalašnikovov sa pridali aj naše zbrane. Akonáhle sme zoskočili z podkrovia, začali sme strieľať po všetkom, čo sa hýbalo. Keď nás začuli strieľať naši chlapci, pripojili sa. Zavládol úplný chaos. Nič sme v tej tme nevideli, no museli sme. Streľba pomaly utíchal a ja som sa rozhodla využiť to. Vybehla som zadnými dverami a bežala som k miestu, kde pre tým stál Nate. Nebolo to ľahké. Musela som najprv prežiť. Po ceste sa ku mne pridali štyria z našich a chránili ma.  Dobehla som k rohu domu, kde som konečne uvidela Nathana aj s Alexom. Alex bol skrytý za hrubým plechom a Nathan sa snažil ho silou mocou obrániť. Alex si ma všimol a zložil si ruky z uší. 
"Angie!!!" Zakričal a rozbehol sa ku mne. 
"Alex, nie!" S hrôzou v očiach som sledovala ako sa môj synovec rúti do záhuby. Nate si to všimol. Bez rozmyslu sa otočil k Alexovi a pokúšal so ho dobehnúť. 

Všetko sa akoby spomalilo. V okne naproti sa niečo zalesklo a to upútalo moju pozornosť. Bol to sniper. A mieril na Alexa. Hodila som zbraň na zem a rozbehla som sa mu oproti. Nate sa odrazil a rukou odhodil Alexa do boku.Zaznel výstrel a ja som ustrnula v pohybe. Dopadol na kolená a s úsmevom na perách sa mi zadíval do očí. Jeho úsmev preťal bolestný výraz a hodil sa na ruky.
"Nate!" Vykríkla som zdesením a pozorovala som jeho nevládne telo ako klesá k zemi. 

-A