The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 20.

Zrak som od neho odvrátila, sadla som si na posteľ a začala som sa hystericky smiať. Harryho som síce nevidela, keďže som mala hlavu ponorenú v dlaniach, no určite na mňa musel pozerať ako na totálneho idiota a hovoril si, že s akou jeblinou musí bývať niekoľko hodín denne.

"Si chorá. Nutne potrebuješ ísť na psychiatriu." zasmial sa a ľahol si do postele.

"Na čo mi oznamuješ niečo, čo viem pekne dlhú dobu?" smiala som sa ďalej.

Pomaly som sa postavila z postele, aby som nestratila rovnováhu a otočená chrbtom k Harrymu som sa prezliekla do môjho milovaného trička Rolling Stones na spanie. V kúpeľni som sa odmaľovala, umyla si zuby, však poznáme a vrátila som sa späť do postele a poriadne sa zababušila do perín, no keďže som mala pocit, že Harry spí, robila som všetko tak opatrne, aby som ho nejakou náhodou nezobudila.

Ako naschvál, absolútne som nemohla zaspať, tak som len nemo čumela do telefónu a prezerala si instagram a twitter. Dokonca som odpísala na pár tweetov, väčšinou na tie, ktoré boli "plné nenávisti", čo som samozrejme nenechala tak, a tak som odpovedala tweetmi, ktoré boli zas "plné sarkazmu a irónie". Och, ako ja milujem nasierať ľudí takýmto spôsobom. Oops.

Po ďalšej polhodine som už cítila, ako moje viečka naberajú väčšiu a väčšiu hmotnosť, tak som telefón odložila na nočný stolík a otočila som sa k Harrymu. A keďže som nechala otvorené okno, mne bola už nejako moc zima a bola som príliš lenivá na to, aby som sa postavila a okno zatvorila, tak pri pohľade na Harryho ma niečo napadlo. Samozrejme by ma to nenapadlo, keby v mojej krvi nebol neustále nadmerný alkohol, pretože za triezva by som neurobila to, čo mám v pláne.

Čo najbližšie som sa prisunula k Harrymu a dúfajúc v to, že ho nezobudím, som sa k nemu priblížila čo najviac. Aj keď bol skoro nahý, moje telo konečne zaplavilo aspoň trochu tepla a hneď mi bolo konečne lepšie. Dokonca sa mi aj lepšie zaspávalo. No Harry, asi budeš pri mne spať častejšie.

Čakala som, že ráno sa normálne zobudím, možno s nejakou tou menšou bolesťou hlavy, no zrejme som sa mýlila. Zayn totálne rozrazil dvere dokorán a začal vrieskať, že kde to je a potrebuje súrne nejaké analgetiká. Ako vidím, nejako moc sa nezmenil odvtedy, čo sme boli spolu a ja mám opäť ten istý pocit, ktorý som mávala pri ňom často. Pocit, že by som ho najradšej zabila na mieste.

Naštvane som vstala z postele, prešla som k nemu a vrazila som mu jednu poriadnú facku, aby sa ukľudnil.

"Ouuuuu." mohla som počuť Harryho, na čo sa vzápätí zasmial.

"Si kurva normálna?!" vyprskol bolestivo po mne Zayn. Chytil sa za líce, ktoré mu sčervenalo a začal si ho šúchať.

"Na čo a pýtaš niečo, na čo odpoveď všetci vieme?" Harry sa uchechtol a ja som jedine mohla súhlasiť, tak som prikývla.

"Tiež by som sa ťa to rada spýtala, keďže si ma takto zobudil. Ale keďže odpoveď tiež všetci vieme, kašlem na to." založila som si ruky na prsiach. "To si nemohol ísť na to aspoň trochu logicky, že kde by sa tie lieky mohli nachádzať? Hlavne bez toho, aby si nás doriti zobudil?" nadvihla som obočie.

"To by najprv nemohlo byť ráno. A ja logicky rozmýšlať neviem, takže s takýmito vecami ako logika na mňa nechoď." dvihol ruky na obranu a prekrútil očami.

"To je pravda." prikývol Harry a pery spojil do úzkej línie.

Nakoniec som ukázala Zaynovi smer do mojej kúpeľne, kde sú lieky a ja som si mohla ľahnúť späť do postele s úmyslom znova zaspať. Či Harry išiel tiež, to neviem, no úprimne mi to bolo tak tri.