The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 26.

"...že moje city k Harrymu nie sú čisto kamarátske."

A práve táto myšlienka ma donútila rozdeliť naše pery od seba. Čo ak sa na neho naviažem? To potom bude veľmi zlé (so mnou) a to práve nechcem.

"Budeš chorý." zasmiala som sa a odvrátila som od neho zrak.

"Ja? S mojou imunitou určite nie." tiež sa zasmial a ľahol si späť.

"Iste. Len aby som sa ešte nestarala ja o teba." sarkasticky som sa uchechtla.

Ani jeden z nás už neprehovoril, tak som mu len zaželala dobrú noc a otočila som sa mu chrbtom. Ruku si prehodil okolo môjho pásu a hlavu mi zaboril do krku. Fajn, teraz naozaj neviem, čo si mám o tom myslieť. Hlavne o tom, že Harry bol práve ten, ktorý ma išiel prvý pobozkať. Zrejme mu iba hrablo v hlave, pretože inak si to vysvetliť neviem. A mne tiež, len nie v hlave, ale v srdci. Ja k Harrymu nemôžem pociťovať viac než kamarátstvo, pretože neopätovanú lásku ja zažiť nechcem a už vôbec sa nechcem citovo namotať práve na Harryho. Ale čo ak som sa na Harryho namotala už dávno, len mi to došlo všetko až teraz? Fuck, takáto zmätená som zrejme nikdy nebola.

Lenže táto situácia spôsobila to, že budem nad tým bozkom, a prečo to Harry spravil, neustále premýšlať a zároveň ma to bude zožierať, pretože neviem odpoveď. Možno ku mne niečo cíti? Haha, nie. Chcel si zašukať? Ja neviem, kto vie? Možno je jeho zámer ma namotať a potom odkopnúť. Preboha, už mi hrabe. Toto by Harry nespravil, teda aspoň myslím. Kurva, potrebujem súrne vedieť dôvod. Lenže to by bolo trápne sa ho to len tak spýtať. Takže radšej budem držať hubu a spýtam sa ho to pri nejakej vhodnej situácií.

Keď som sa ráno zobudila, Harry už vedľa mňa neležal. Zrejme pozerá telku alebo nemo čumí do telefónu ako vždy, však to sú jeho obľúbené činnosti. A tá moja je zas ležanie a vyvalovanie sa v posteli, no bez toho, aby som totálne mrzla. Takže mám zrejme opäť horúčku a je čas na lieky a na celý liter čerstvého čierneho čaju. Kriste a to som si myslela, že mi bude lepšie. Omyl.

Tentokrát som nevládala ani len hovoriť, nie to ešte výjsť z postele, tak som napísala Harrymu, či by nebol taký láskavý a nedoniesol by mi lieky s čajom. Krátko na to sa sem dotrepal aj s liekmi a čajom, dokonca doniesol aj teplomer. Normálne som mohla cítiť, ako ma prepaľuje pohľadom, tak som pre istotu čumela nemo do telefónu, tak ako to robieva aj on. Medzi nami prevládalo iba krátke trapné ticho, ktoré po včerajšku nemôže byť fakt trápnejšie. Tak mi len všetko položil na nočný stolík hneď vedľa mňa a bez toho, aby som mu stihla aspoň poďakovať, odišiel preč. A presne o tomto som minule hovorila. Neznášam jeho prudké zmeny nálad, hlavne po tomto bozku, akoby som za to mohla len ja a vlastne akoby sa stalo niečo, po čom dostane trest smrti.

Po tom ako som si dala lieky, som ešte zaspala. Keď som sa prebudila, fyzicky mi bolo lepšie, no psychicky? Cítila som sa prázdno a zle. Jednoducho mi nebolo práve najlepšie. Vonku bola búrka, ktorá tomu tiež moc nepomáhala. Aj keď búrky milujem, moje zlé nálady to len prehlbuje.

Keďže ma neustále ležanie v posteli už omrzelo, s prikrývkou omotanou okolo ramien som sa postavila a odvážila sa ísť za Harrym do obývačky, kde pravdepodobne bude. Wow, tak toto je fakt zlé, keď mi je trápne ísť za Harrym. Kde sa pominuli tie časy, kedy by mi to bolo úplne jedno a neriešila by som takéto sračky? Aspoň sa tak ale môžem tváriť, nie?

Keď som ticho prešla do obývačky, mohla som si všimnúť, že Harry spí s telefónom v ruke na jednej zo sedačiek a telka hrá na plné pecky. Telku som stíšila a sadla som si na sedačku oproti nemu, kde som mala na neho priamy výhľad.