The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 39.

"Daj mi päť až desať minút. Hneď ako tu budem ti píšem."

"Ďakujem, " vydýchla som. "Som ti doživotne zaviazaná," pretočila som očami.

"Dobre vedieť," uchechtol sa a hovor zrušil.

Súrne som sa potrebovala čo najrýchlejšie upokojiť. Nepotrebovala som ďalšie zbytočné otázky. Hlavne tie by zapríčinili, že by som sa pri stole rozrevala ako malé dieťa. Nie, ďakujem. Viac svoju slabosť ukazovať nechcem.

V zrkladle som sa upravila, prepúdrovala som sa a vyšla som von. Ako som kráčala po fialovo-béžovom koberci späť ku stolu, narastala vo mne panika. Mala som pocit, akoby som mala čo chvíľu dostať panický záchvat. Pokúšala som sa to všetko v sebe držať, všetkú tú nervozitu a stres, zatiaľ úspešne. Strach, že sa niečo stane však narastal, a to ma privádzalo do šialenstva. Ach, potrebujem cigaretu, hneď.

"Veľmi sa ospravedlňujem, ale budem musieť ísť," povedala som kŕčovito. "Je to naozaj súrne, inak by som ostala. Však viete, povinnosti celebrity," pretočila som očami.

"V poriadku, chápeme," usmiala sa Sandra. Ale nejako moc podozrivo. Akoby tušila, že si vymýšľam. Akoby mi to teraz fakt nebolo jedno.

Rob sa postavil zo stoličky a prešiel ku mne. "Som naozaj rád, že si prišla," letmo ma objal. Nebolo by teraz krásne, keby som cítila tu otcovskú lásku?

"Tak nabudúce," falošne som sa pousmiala.

Rýchlo som sa rozlúčila aj s Jacobom a Sandrou a upaľovala som k východu reštaurácie. Vďakabohu, Harry práve prichádzal so svojím starším Range Roverom na parkovisko. Ihneď som pribehla k autu a sadla si dovnútra. Naznačila som mu, nech ide odtiaľto v momente preč. Naozaj tu nechcem byť dlhšie.

"Môžeme ísť k tebe? Nechcem byť sama doma teraz," hlesla som. Prikývol a vyštartoval odtiaľto.

Pozerajúc von oknom som sa snažila si trochu skrotiť myšlienky a ukľudniť sa. To mi však, bohužiaľ, nešlo, keďže som v hlave mala neustály bordel a rozmýšlala som len nad tým zlým. Ešte k tomu ma prenásledovala otázka "prečo?" , čo ma fakt mučilo. Možno to beriem všetko až príliš tragicky a veľmi to dramatizujem. Ale mohla som mať kurva rodinu. Mohla som si žiť pokojný život, užívať si ako správny pubertiak. Hlavne by som nemala matku, ktorá mala neustále potrebu ma ponižovať, akoby som za všetko zlé mohla iba ja. Namiesto toho som ju musela trpieť. A len vďaka nej, teraz, keď tú rodinu mám, nedokážem sa tváriť, že som z toho šťastná, keď absolútne nie som. Pretože aj keď mám otca, brata a nevlastnú matku, po toľkých rokoch si na to nebudem vedieť zvyknúť. Čo ak si vďaka tomuto nebudem sama vedieť založiť rodinu? Čo ak budem zlá matka? Akoby sa mi vracala trauma z detstva. Pomoc.

Čo sa týka cesty, tá prebehla v absolútnej tichosti (ak nerátam moju myseľ), za čo som bola nehorázne vďačná. Harry jednoducho vie, že v takejto situácii sa nemá nič pýtať. Netlačí na mňa. Musí mi dať čas a ja sama mu nakoniec poviem, čo sa deje. Sám vie, čo by potom následovalo.

Hneď ako sme došli k Harrymu, hneď mi požičal svoje tričko na spanie a jeho boxerky, keďže ja som tu žiadne veci nemala. Domov sa mi po veci fakt nechcelo ísť. Ešte že bol Harry ochotný. Dala som si rýchlu studenú sprchu na prebratie, nech zo seba všetko zmyjem.

Z kúpeľne som zamierila priamo na Harryho terasu. Potrebovala som už cigaretu, pretože ugh. Už ani neviem. Som zmätená, cítim sa fakt zle. Tým, že mám pocit, že to celé zväličujem, cítim sa ešte horšie. Čo tak si povedať "No tak, čo robíš drámu? Jednoducho si našla svoju rodinu" a nič viac neriešiť? Kiežby.