The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 37.

"Jacob, slovník!" okríkol ho Rob, zatiaľ čo ja som nebola slova schopná. Iba som civela a pohľadmi som prelietavala od Roba k Jacobovi a naopak.

"Počkaj, ty si len chceš z nás vystreliť, všakže?" opýtal sa s nervóznym smiechom. Rob pokrútil hlavou a Jacobov výraz sa okamžite zmenil. "Mama bude zúriť!" vykríkol Jacob. "Ako si jej to mohol spraviť?!" nenávistne na Roba pozeral. Ugh, dráma.

"Vie to," vydýchol všetok nahromadený kyslík v pľúcach. "Je naštvaná, to jej neberiem. Ale musíš pochopiť to, že o Daphné som doteraz nemal ani len tušenia. Jej matka ma jednoducho od nej odtrhla."

"A akože, to sa ako mohlo stať? Netušil som, že si podrazák" Jacob stále zúril.

"Jacob, toto všetko sa stalo veľmi dávno. Ani len som netušil o existencií tvojej mamy."

"A-ako si to vlastne zistil?" konečne som zo seba niečo vysúkala.

"Keď si bola chorá, bral som ti krv, však vieš. A nedalo mi to, porovnal som naše DNA a bola tam zhoda," pokrčil ramenami, zatiaľ čo si Jacob frustrovane vzdychol. No, ten ma bude mať veľmi rád ako tak pozerám.

Ja som na oboch však stále nechápavo civela, pre mňa sa to jednoducho všetko rýchlo zomlelo. Alebo inak, bol to na mňa veľký nával šokujúcich noviniek.

"Viem, že by som to nemal, ale potom, ako si mi povedala, kto je tvoja matka, musel som to vedieť," rozhodil nervózne rukami.

Celá situácia bola svojím spôsobom frustrujúca, hlavne pre Roba a o Jacobovi ani nehovorím. A potom som tu ja, so zmiešanými pocitmi, nevediac čo teraz bude.

"Ja mám naozaj otca," vydýchla som. "Dvadsaťdva rokov som žila s tým, že môj otec je nejaký lúzer, ktorý nabúchal moju matku a zdrhol. Že ma nechal na pospas tej tyranke, ktorá mi do mojich sedemnástich rokov robila peklo zo života," frustrovane som si prehrabla vlasy.

"Daphné, ver mi, že keby toto viem, neváham ani sekundu a robím s tým niečo," venoval mi ľútostivý pohľad a chytil ma za ruku. "V živote by som nedopustil, aby toto niekto spravil mojej vlastnej dcére."

"Ale stalo sa," odsekla som, však neprávom. "Ospravedlňujem sa, nechcela som, aby to vyznelo zle," pípla som potichu a pokrútila som hlavou.

Bolo mi jasné, že nič z tohto mu nemôžem vyčítať. On nič zlé nespravil. Viem, aká je moja matka a viem, že práve ona za celú túto situáciu môže. Zrejme nechcela, aby som mala skvelý život. Aby som mala to šťastie mať úplnú rodinu. Prečo takí ľudia existujú?

Ale čo teraz? Sedím tu, priamo pred svojím otcom, normálnym kultivovaným človekom, skvelým mužom. Myslím, že sa každú chvíľu rozplačem. Hlavne, keď si uvedomujem, že práve tento človek ma mohol záchraniť od toho utrpenia. Môj otec.

Keď už som cítila, že sa moje oči plnia slzami, ani som sa ich nesnažila udržať. Nechala som im voľný priechod a bolo mi jedno, či ma niekto takto vidí alebo nie. Čo ma však prekvapilo, Jacob sa ako blesk postavil zo stoličky a prešiel ku mne venujúc mi silné objatie. Fúha, to som nečakala.

Všetci traja sme teraz boli v maximálne tichosti, až na moje slabé vzlyky. Vždy som si myslela, že ak nájdem svojho otca, budem ho z celej duše nenávidieť. Ale toto je celkom iná situácia. Namiesto tej naštvanosti cítim jedine smútok. Pretože keď sa tak nad tým zamyslím, absolútne som nemusela byť s mojou matkou. Nemusela som zažívať to, čo som zažívala. Mohla som si užívať mladosť, ktorú mi ona zobrala. Nemusela som istú chvíľu žiť na ulici a ako tak si zarábať spievaním a hraním na gitaru. Na jednu vec to bolo dobré. Stálo mi to však za to?