The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 42.

Nejakým zázrakom sa mi podarilo trhnúť volantom, keďže sa Harry k tomu nejako nemal. Kamiónu oproti sa nám podarilo, chvalabohu, vyhnúť. Naša chyba to však nebola. Len vodič kamiónu si asi myslel, že je pán cesty a môže ísť po strede. Čo si akože myslí? Že o štvrtej ráno nikto po cestách nejazdí?! Mohol nás predsa zabiť! A nie že nás skoro prizabil. Ešte sme aj šmyk dostali, keďže je vonku tak mínus desať a vsětko sa šmýka. Vďakabohu, z cesty sme nevyleteli, len nás to otočilo do protismeru na kraj vozovky.

Akonáhle sme zastavili, v aute zavládlo desivé ticho. Obaja sme nechápali, čo sa to práve stalo a ostali sme vydesení. To by som však nebola ja, keby som tento moment neprerušila hlasným smiechom. Harry síce pozrel na mňa ako na cvoka, no onedlho sa pripojil aj on.

"Harry, uvedomuješ si, že my sme skoro zomreli?" smiala som sa naďalej, aj keď to už moc vtipné nebolo. Zrejme si neuvedomujem, že som naozaj mohla, opäť, umrieť.

"Popravde, fakt nie. Som v takom šoku, že neviem racionálne myslieť," vydýchol všetok nahromadený kyslík z pľúc a prehrabol si vlasy. "Ale zachránila si nás. Zareagovala si skôr než ja."

"No vidíš? Ty si zachránil život mne, keď ma postrelili. Ja teraz tebe, teda nám, keď nás skoro sundal kamión," mykla som ramenami a zaškerila som sa.

"Fuh, vtedy keď ta postrelili, to bolo. Myslel som si, že dostanem infarkt. Hrozne si ma vtedy vystrašila," nervózne sa zasmial a pozrel na mňa. Bola som prekvapená tým, čo povedal. Jeho výraz však hovoril za všetko. Vravel pravdu.

"Infarkt? Z čoho? Však by si mal odo mňa svätý pokoj, keby som, nedajbože, umrela," zamračila som sa.

"Kriste Daphné," pretočil očami a venoval mi otrávený výraz. "Hovoríš, ako keby som ťa vtedy z celého srdca nenávidel."

"A nebolo to tak?" nadvihla som zvedavo obočie a zachichotala som sa. "Pretože ja som si na začiatku myslela, že ťa seriózne zabijem."

"Nie, nebolo to tak, predstav si. Aj keď som ťa tiež chcel občas zabit'," zasmial sa a opäť pretočil očami. "To, že si mi liezla na nervy a bol som k tebe odmeraný, neznamená, že som ťa hneď nenávidel."

"Ahá," natiahla som. "Som vážne v šoku Harold, to som nečakala," zasmiala som sa.

"Vlastne, tak nejako som v kútiku duše veril, že nie si taká zlá ako si sa javila," pozrel na mňa svojím šteňacím výrazom. Kriste, musí na mňa takto pozerať? Pretože ma to seriózne dostáva do kolien, ugh.

"Ach bože, niekto vo mňa veril, to je také zlaté," našpúlila som spodnú peru a zachichotala som sa.

"Nakoniec som rád, že to takto dopadlo. Popravde, neviem si už predstaviť život bez teba."

Neváhala som a silno som ho objala. Fakt sa mi dobre tieto slová počúvali. Hlavne teraz, keď som v takom citovom rozpoložení, v akom som. Akože, v Boha neverím, ale niekomu tam hore som za Harryho nehorázne vďačná.

Trošku som sa od neho odtiahla, no stále som ho držala. Vzájomne sme si pozerali hlboko do očí. Dych sa mi zrýchlil a podľa toho, ako sa Harrymu nadvihovala hruď, nemal to inak. Zrak presunul na moje pery, ktoré v momente spojil, čo som nečakala. Teda čakala, len nie tak rýchlo.

Takéto chvíle s Harrym sú pre mňa niečo amnézia. Zabudnem na všetko, na Lucasa, na všetky problémy a sústredím sa iba na neho. A na jeho pery. No, a keď to zájde ďalej, tak aj na jeho prsty a hlavne penis. Hah. A tam presne to aj zachádza. Žiadúce.

•••

"Dobré ráno," prišiel Harry do kuchyne. Sadol si za ostrovček, kde mal nachystané lievance a čaj. Sedel tam iba v boxerkách s typickým ranným unaveným výrazom a rozstrapatenými vlasmi.