The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 21.

Šesť a pol roka dozadu

Ako každý deň som sa s obrovskou nechuťou a depresiou vracala domov. Hlavne som sa musela ponáhlať, pretože neskorý príchod zo školy by som mohla trpko oľutovať. Bola som z celého dňa strašne vyčerpaná a unavená, no aj tak ma nič také neospravedlňuje a upratať celý dom musím aj tak.

Keď som už prišla domov, moju matku som mohla zahliadnúť v obývačke. No nebola sama. Spolu s ňou sedel nejaký neznámy muž. Popíjali červené víno a ako som mohla vidieť, skvelo si rozumeli a bavili sa, takže sa určite poznajú dlhšie. Radšej som sa teda rozhodla bez povšimnutia prejsť okolo nich s pohľadom zapichnutým do zeme, no neúspešne.

"Ale Daphné, kam si sa nám vybrala?" prehovorila matka príliš afektovaným hlasom.

"Ja-ja... Do izby." zakoktala som sa a opatrne som pozrela na ňu. Pozerala sa na mňa, akoby som opäť spravila niečo zlé, proste pohľad, ktorý vidím každý deň. Zrejme to bolo preto, lebo som sa snažila len tak prejsť do izby bez toho, aby som oboch pozdravila.

"Takže George, toto je moja dcéra, Daphné." falošne sa usmiala a naznačila mi, aby som prešla k nej. Aj keď som sa bála, spravila som to.

"Teší ma." pípla som a zdvorilo som načiahla k Georgovi ruku.

"Aj mňa, Daphné." usmial sa a sadol si späť. 

"Daphné, mohla by si si ísť prosím upratať izbu?" spýtala sa matka okamžite, ako som sa od nich trochu odsunula. Vedela som, že chce, aby som  som odišla a nechala ich osamote, keďže ma nenápadne prebodávala pohľadom.

"Ale však nechaj ju, rád by som sa ešte s tvojou dcérou zoznámil. Predsa len, keď už si moja priateľka, tiež mi bude ako dcéra." usmial sa George láskavo na mamu a ona mu úsmev opätovala.

Počkať, čo? Počula som dobre? Priateľka?!

Skoro som sa zadusila vlastnými slinami a zalapala som po dychu. Kto už by len považoval takú príšeru ako je ona za svoju priateľku?

"Nie, ja pôjdem. Aj tak by som si ešte rada pospala, keďže celý deň v škole bol nehorázne vyčerpávajúci." pousmiala som sa. "Rada som Vás spoznala." neisto som sa usmiala a čo najrýchlejšie som sa odtiaľ spakovala. Verím tomu, že keby som tam ostala čo by len o minútu, dlhšie, bola by to ďalšia z vecí, ktoré by som mohla oľutovať. Smutné, že sa bojím takýchto absurdných vecí, len vďaka matke.

Aj keď som mala izbu celkom v poriadku, nejaké veci som si ešte pre istotu spratala, aby mi nemala čo vyčítať. Keď som už bola hotová a izba bola tip top, ľahla som si na posteľ, odpísala som Zaynovi na správu a chvíľu na to som od vyčerpania zaspala.

Zobudil ma až krik matky, ktorý sa ozýval z chodby. Celá vystrašená som si sadla a v tichosti som čakala na to najhoršie, keď sa dovalí do mojej izby, aby ma za niečo zdrbala jak psa. Teším sa teda.

"Ako si predstavuješ to, že v kuchyni je bordel ako po výbuchu a ty si tu vyspávaš ako nejaká princezná?!" zhúkla po mne a strelila mi facku. "Vypadni do tej kuchyne, ale hneď!" vyprskla a odišla.

So slzami v očiach som sa postavila z postele a utekala som do kuchyne. V nej bol totálny bordel, všade bol špinavý riad, fľaše od vína, bordel z jedla a omnoho viac, čo ma vlastne ani neprekvapilo, tak som sa pustila do upratovania. Počas neho ma samozrejme musela matka buzerovať, že to čo práve robím, robím zle. Najradšej by som jej na to niečo povedala, no o ďalšie facky nemám záujem. Aspoň nie dnes. Radšej som jej povedala 'áno, prepáč, spravím to lepšie' a pokračovala som v práci.