The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 31.

V tom momente mi zišla na um jedna jediná otázka. Kde sa vytratila všetká moja sila? Pretože stojím pred Harrym, plačem a mám pocit, že po tých slovách čo mi povedal, som na pokraji zrútenia. Preboha, kedy som ja naposledy pred niekym revala? Ugh, pekne dávno. A to pred Zaynom. Takže sa zároveň cítim divne, pretože toto vo zvyku nemám.

Lenže tu je teraz iný problém. Ako doriti vysvetlím Harrymu, že plačem kvôli tomu, že sa vychrápal s nejakou štetkou? Pretože keby som na jeho mieste, myslím si o sebe, že mi to pekne jebe a to doslova.

Čo bolo ale práve dosť vtipné, obaja sme stáli oproti sebe a boli sme úplne ticho. Zrejme ani jeden z nás nevedel čo povedať, tak prevládalo trápne ticho.

"Daphné?" opýtal sa opatrne, no aspoň niekto z nás prehovoril. "Povieš mi prosím prečo plačeš? Povedal som niečo zlé?"

"To je to, že si práve nič nepovedal." odsekla som. Ale čo ak by bolo lepšie, keby mi to nepovedal vôbec?

"Je mi to ľúto Daphné, netušil som, že by ťa to mohlo takto vziať." pokrútil hlavou.

"Ani ja som to netušila, ver mi." uchechtla som sa. "To určite tie krámy." pretočila som očami. "Aj tak ma mrzí, že si mi to nepovedal hneď. Prečo?" opýtala som sa s nadvihnutým obočím, pričom slzy neustále tiekli z mojich očí. Nepozná niekto rýchly a hlavne účinný návod na to, ako ich zastaviť?

"Pretože som nechcel, aby si ma mala za úbohého idiota, ktorý sa vyspí len tak s niekým, koho náhodne stretne v klube." pristúpil ku mne bližšie. Fajn, toto vyzerá fakt divne.

"To si o mne myslíš?" pozrela som mu priamo do očí. "Ja som si myslela, že ma poznáš dosť dlho na to, aby si vedel, ako na to zareagujem." odmlčala som sa. "Pravdepodobne by som ťa pochválila, že si si konečne užil." mykla som ramenanami. Ale teda, toto by som povedala iba v tom prípade, keby som nebola v takej situácií ako som teraz. "Ale čo ak sa mýlim a ty ma nepoznáš vôbec?" povedala som vážne. Bože, čo to meliem za sračky?

"Kriste Daphné, sama vieš, že to nie je pravda." povzdychol si. "Proste som nechcel byť v tvojich očiach za chuja." nervózne sa poškriabal na zátylku a rukou si vošiel do vlasov.

"Keby si mi to povedal hneď, bolo by to okej. No teraz ťa za toho chuja mám, pretože mám takto pocit, že mi neveríš." odsekla som frustrovane. "To ale teraz jedno." povzdychla som si. "Chcem byť sama, takže môžeš ísť v kľude domov a vrátiť sa až zajtra."

Otočila som sa mu chrbtom a rýchlym krokom som odkráčala do svojej izby, kde som sa vyvalila na posteľ. Hlavu som si ponorila do vankúšov so snahou prestať plakať, no vzalo ma to až tak moc, že to jednoducho nejde. A samozrejme to nie je všetko preto, že mi to nepovedal, ako som mu povedala. Bolo to preto, lebo to spravil. A teraz mi to nedá a neustále musím na to myslieť, pričom ma v hrudi ťaží nechutná bolesť, ktorú pripisujem úzkosti a žiarlivosti. A myslím, že tú žiarlivosť nemá cenu zatĺkať. Však na čo budem klamať samú seba, keď veľmi dobre viem, že to tak je?

Práve teraz prisahám, že najradšej by som si tú štetku vyhľadala a vyšklbala by som jej všetky chlpy na tele. Alebo by som ju mohla utopiť v kyseline. Ale vzhľadom na to, že ma údajne štve nevedomosť o tom, že sa s ňou vyspal, vyzeralo by to divne.

Čo je ale sranda, skoro som zabudla, aké to je žiarliť, pretože pri Rickovi som niečo ako žiarlivosť nepoznala a to sme tvorili pár celkom dosť dlho. Ale teraz je tu Harry so svojim čarom a opäť viem, aký to je pocit. Ale čo to znamená? Pretože neviem o tom, že by som bola do Harryho zamilovaná, to proste nejde. Alebo? Čo ak som do Harryho naozaj zamilovaná, ale nechcem si to prispustiť? Ugh, to predsa nepripadá do úvahy!