The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 32.

Daphné's POV

"Potrebujem si to urovnať v hlave a keď budeš v mojej blízkosti, neverím tomu, že by to bolo možné." nasucho a hlavne zťažka som prehltla, pretože sa mi to hovorilo fakt ťažko. Nechcem to, naozaj nie, no potrebujem nejaký čas bez Harryho. "Viem, že zmluva ti končí až za dva týždne, no skúsim to nejako s Martinom vybaviť, nech zajtra už nemusíš chodiť." povzdychla som si a postavila som sa od stolu.

"Počkať, to znamená, že sa koľko neuvidíme?" opýtal sa Harry priškrtene, no zároveň som v jeho hlase mohla počuť menšiu naštvanosť.

"Ja neviem." sklopila som zrak a rukami som sa oprela o linku. "Pochop ma prosím." hlesla som.

"Ja ťa chápem."

"Fajn. Tak bude lepšie, keby si už odišiel." povedala som v celku kľudne na to, že kľudná som absolútne nebola. 

"Keď už to tak musí byť." povedal sklamane, no stále tam bola tá naštvanosť. Postavil sa prudko od stola a odišiel.

Martinovi som hneď napísala, či by Harry nemohol skončiť skôr. Myslím, že tie dva týždne ho už nezabijú, aj tak budem pravdepodobne len doma, takže ochranu viac nepotrebujem.

Teraz už len budem musieť počkať a zistiť, ako na tom som, pretože keď som s Harrym stále, som hrozne zmätená a v hlave mám pekný bordel. Takže dúfam v to, že počas našej "pauzy" zistím, že to všetko som si nahovárala, aj keď sa obávam toho, že to tak nebude a niečo mi aj hovorí, že sa nemýlim. Každopádne, dovtedy, ako sa uvidíme, sa môže zmeniť ešte veľa vecí.

Asi po pol hodine sa mi ozval Martin. Samozrejme, a ako vždy, bol neskutočne zvedavý a chcel vedieť, čo je za tým, že chcem, aby Harryho odchod urýchlil. A keďže pred Martinom nemám čo ukrývať, v kľude som mu to povedala. Aspoň ma vďaka tomu pochopil a vďakabohu mi aj vyhovel. Aspoň niečo dobré.

Po dlhšiom rozhovore s Martinom som napísala Harrymu cez iMessage, že zajtra teda nemusí chodiť, pretože som to s Martinom vybavila a vidíme sa až vtedy, keď to bude možné. Zanechal mi len blbé videné, takže si myslím, že tým nie je moc nadšený. Ale ani ja nie som a čo teraz? Nemám viac potrebu sa neustále na neho pozerať a byť s ním, pričom musím rozmýšlať nad tým, čo k nemu cítim. On to má napríklad jednoduchšie, má v tom proste jasno. Berie ma ako kamarátku, ktorú doteraz ochraňoval ako svoju vlastnú sestru, tým to hasne. Dokonca sama viem, že mi to plánoval povedať a hlavne mi chcel ujasniť ako to je z jeho strany, keď už prišiel na tú moju. Radšej som ho ale stopla, pretože aj keď si to sama uvedomujem, nepotrebujem aby mi bolo horšie po tom, akoby mi to sám povedal.

Fajn, stop rozmýšlania nad týmto, chcelo by to dlhú sprchu, horúce kakao a ísť spať.

•••

Ráno som sa prebudila okolo jedenástej. Čas, kedy by tu Harry už dávno bol a čakal by v obývačke hrajúc sa na telefóne na to, kým vstanem. Poprípadne by sedel v kuchyni a obom nám robil kávu, alebo čaj, ktorý rozvoniaval všade po dome. Škoda, že dnes cítim akurát tak prázdnotu. A to nie len v dome, ale aj v mojom vnútri. Každopádne musím myslieť na to, že mi možno bude lepšie. Aj keď to možno to tam pekne kazí.

Keďže som doma po troch týždňoch, tri štrvtiny jedla, ktoré som mala, som mohla akurát vyhodiť. Takže som sa rozhodla, že na raňajky pôjdem do nejakého malého útulného bistra, kde by som sa v kľude mohla dobre najesť. Rýchlo som sa teda prezliekla z pyžama do mojich teplých teplákov a do hrubej mikiny. V kúpeľni som sa trochu skultúrnila, nech nejdem ako obluda a odtiaľ som si to nasmerovala rovno do garáže, kde som nasadla do svojho milovaného x-šestkového bavoráčika.