The Dark Side of Fame //h.s. [SK]

Chapter 24.

Prečítať poznámku autora! Už som vravela, že tam nie je len tak na parádu😌

"Bože môj, Daphné. Koľko ti to bude ešte trvať?" povzdychol si Harry zúfalo. "Pretože som už fakt hladný a chcem jesť. Fakt ťa obdivujem, ako môžeš tak dlho nakupovať a skúšať si milión vecí."

"Kriste, fajn. Ukľudni sa, už ideme." zabručala som a vyšla som von z kabínky, kde som si skúšala niekoľko párov plaviek, keďže som si vzala iba dvojo. No čo, zabudla som na to, keď sme boli ešte doma, tak potrebujem ďaľšie.

"Ó, Bože, ďakujem ti." preplietol si prsty na rukách a pozrel sa smerom hore, akoby sa modlil, na čo som sa zasmiala.

Pretočila som nad ním ešte očami a prešla som ku kase, kde som plavky a ešte nejaké kúsky oblečenia zaplatila. Z obchodu sme vyšli von a porozhliadli sme sa, kde by sme tak mohli ísť, pretože tu sú nejaké reštaurácie na každom kroku a človek nevie kam skôr.

"Tak, kam sa chceme ísť najesť?" opýtala som sa Harryho s nadvihnutým obočím. "Okrem McDonald's, toho som už prejedená." pretočila som očami.

"Tam." ukázal Harry prstom na nejakú budovu. "Majú tam skvelú čínsku reštauráciu, kde majú úžasné sushi." povedal slastne, akoby ho to sushi malo uspokojiť.

"Fuj sushi." znechutene som sa zatvárila a skrčila som obočie. "Fakt obdivujem tých, ktorí to dokážu zjesť. Však to sú surové ryby, bleh. Možno sú v tom aj psy!"

"Dievča moje zlaté, ty si pekne mimo. Po prvé, sushi nie sú len surové ryby. A po druhé, určite tam nedávajú preboha psov." prekrútil očami. "Jedla si to niekedy? Teda, videla si to vlastne aj?" nadvihol obočie a pokrútila som hlavou.

"Nejedla, ale samozrejme, že som to videla. Martyna to mala vo zvyku furt žrávať, čo som fakt nechápala." našpúlila som pery.

"Ach tie predsudky. Poď, ideme tam. Ochutnáš a uvidíš, že ti to bude chutiť. A ak nie, tak si dáš polievku alebo niečo." mykol ramenami a chytil ma za ruku, pričom ma okamžite začal ťahať smerom do budovy, kde sa nachádza reštaurácia. To bude skvelé, keď nás takto uvidia paparazzovia. Ale však čo, dlho som o sebe nič zaujímavé neprečítala.

Vo vnútri reštaurácie to vyzeralo celkom pekne, no aj tak nemám nejaký pocit, že prídem na chuť čínskej, či japonskej alebo akej to je, kuchyni. Sadli sme si za stôl pre dvoch a prezreli sme si menu, nad ktorým som len znechutene krútila hlavou. Ani som si nevšimla, že aj došla servírka a Harry objednal. Teraz neviem či sa mám báť, alebo čo.

"Harry, ak mi z toho bude zle, zbijem ťa. Nemám v záujme stráviť celú dnešnú noc na hajzli." zamračila som sa na neho, na čo sa Harry len zasmial a pokrútil hlavou.

"Preboha Daphné, čo to tak neskutočne zveličuješ? Ničoho sa nemúšiš báť, je to obyčajne jedlo, ktoré je milióny ľudí po celom svete." pretočil hravo očami. "Báť sa môžeš až vtedy, ak by to bolo skazené, čo ale určite nebude."

"To dúfam." našpúlila som pery.

"Naozaj." mykol ramenami a kúsok sushi si vložil do úst, pričom ďaľší mi pchal rovno pred ksicht. Predsa len som sa nakoniec nejako odvážila a nechala som ho, nech mi ten hnus vloží do úst. "No čo?" nadvihol obočie. "Chutí?" široko sa usmial.

Verím tomu, že môj momentálny výraz vravel za všetko, pretože mi to absolútne nechutilo. "Fuj." povedala som s plnými ústami pripravená to vyplúť do nejakej servítky.