The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

3.

Keď som prišla domov bola už pomaly tma. Ale rodičia si už zvykli, že sa sama túlam po vonku. Väčšinou sa zaoberajú Jade. Dá sa povedať, že je ich miláčik. Otec ma rieši len keď mám zlé známky. A to sa našťastie nestáva často. Ale keď už sa to stane kričí na mňa pred celou triedou. Potom sa mi Lívia smeje ešte týždeň po tom.
Teraz som si odomkla. Rodičia sedeli v obývačke na zelenom gauči a ani si ma nevšimli. Vyšla som po mahagónových schodoch na druhé poschodie. Vošla som do svojej modrej izby a červenými závesmi a kreslom. Zbadala som však v ňom sedieť Jade. Mračila sa na mňa. ,,Čo robíš v mojej izbe?" nadvihla som obočie.

,,Čo ideš tak neskoro?!" Zavrčala som na ňu a postavila som sa.,,Kde si bola sakra? Vieš ako som sa o teba bála?" Povedala som už hlasom plnom starostí. Prišla som k nej a obzrela si ju.,,Niesi zranená?" Otáčala som s ňou do strán. Nebola. Objala som ju.,,Ty mi ale robíš šoky" Vydýchla som.

Prekvapene som na ňu pozrela. Keby len vedela, že viem čarovať, určite by si také starosti nerobila. Ale nevie to. A ani sa to nechystám zmeniť. ,,Myslela som, že už si si zvykla na moje večerné prechádzky. A aj tak nie si moja mama. Nebudem sa ti spovedať čo som vonku robila. Ani ja sa ťa nepýtam koľko krát si sa už..." zamyslela som sa. ,,Bozkávala," napadlo mi. Prevrátila som oči a sadla si na svoju čiernu posteľ pri okne.

Zamračila som sa.,,Vážne Rosy?" Pretočila som očami.,,O mňa nikto nezakopne." Zachechtla som sa.,,Aj Warren to hovorí" Zamyslela som sa a sadla si na posteľ. Lezie mi na nervy. Možno by bol čas na nejakú pomstu, po tom, čo som si musela umývať pol hodinu vlasy..

Prevrátila som očami a zavrela za ňou dvere. Hlavne, že na základke mala chalana. Volal ju krsným menom. Keď jej dal košom, zrútila sa. Odvtedy ju voláme jej druhým menom. Jade. Aby sme jej nepripomínali ten nešťastný vzťah. To ja som tu tá, čo s tým nemá žiadne skúsenosti. Vzdychla som si. Dala som si sprchu a nalačno išla spať.

Sadla som si do izby. Neskutočné.. Týmto mi akurát pripomenula toho idiota, ktorý ma nechal.. Už som naňho skoro zabudla... Ach!

Nádherný deň. Ako stvorený na zabíjanie. Hm... Naozaj by to chcelo niekoho zabiť. Hneď takto zrána. To bude fajn. Sám pre seba som sa usmial. Obliekol som sa a vyrazil do ulíc. Raňajky už idem! Zakričal som v duchu.

Ráno som sa zobudila. Nezvonil mi budík. ,,Preboha!" zvolala som. Veď prídem neskoro k doktorke. Ja dnes idem k zubárke, otec na ušné (neviem prečo) a Jade na očné (tiež nechápem, kvôli čomu). ,,A dnes je piatok 13!" nešťastne som si uvedomila. V tento deň sa ľuďom prihodí nehoda iba sem tam. Ale čarodejniciam vždy. Pane bože. Určite mi zubárka bude vŕtať. A mojej mame a sestre v žilách koluje trochu čarodejníckej krvi. Aj keď nimi nie sú. Preto budú mať dnes poriadnu smolu aj ony. Snáď mamu nezastrelia keď je tá policajtka. A otec, ktorý žije s čarodejnicou (aj keď o tom nevie) sa z dneška tiež nevyvlečie len tak. Snáď mu nepovedia, že začína hluchnúť. Nešťastne som si vzdychla. ,,Môj nešťastný deň sa začína."

Čakala som u očnej.. Musela som vstať skôr. Mám však menšie tajomstvo, čo skoro nikto nevie.. Vidím síce dobre, ale lepšie s okuliarmi.. Takže.. Občas ich nosím.. Ale v škole radšej nie. Nepotrebujem posmechy. Ľudia sú krutí.

Piatok trinásteho. Pre upírov najlepší čas na lov. Je to divné, no pravdivé. Takže som si zrána zahryzol do troch ľudí.

U očnej mi povedali, že bolo všetko v pohode.. Takže som išla domov.. Samozrejme.. Potkla som sa a letela som k zemi. Blbý piatok 13teho..Vždy v tento deň sa mi niečo stane. Našťastie nič vážne.. Len mi krvácala dlaň ako som sa mi po páde krásne zapichol kameň do ruky. Skvelé.

Takmer som k zubárke prišla neskoro. Ledva som to stihla. Už by totiž zobrala niekoho iného. Vtrhla som do čakárne práve keď nízka, široká, hnedo vlasá sestrička kričala moje meno. ,,Tu som!" zvolala som. Všetci ľudia na mňa pozerali. Mala som pocit, že sa prepadnem od hanby. Celá červená som vošla do ambulancie.

Cestou som narazil na veľmi špecifickú vôňu. Jade. Ihneď som zmenil smer svojej cesty a išiel za ňou. Toto je môj šťastný deň. "Pozrime že... Niekto nám tu nevidí?" Opýtal som sa posmešne. Popravde v tých okuliaroch nevyzerala až tak zle. Ale stále to bola Jade. "O škaredých káčatkách sa hovorí, že rastú do krásy. No ty len do šírky a stále si viac... Hm... Aké je to slovo... Ohyzdná? Hm.. Asi áno. Je to to najmilšie a najjemnejšie." Uškrnul som sa.

Vstala som so zeme.,,No pozrime že.. Najväčší idiot školy.. To ja mám ale šťastie" Odfrkla som si a popravila si okuliare.,,A vieš.. Nie všetci môžme vyzerať, tak dokonale ako ty" Žmurkla som naňho a išla preč. Naňho v tento deň vážne nemám náladu.

Práve som išla okolo po ulici keď som zazrela Jade a Warrena. Zadívala som sa na nich. Jade nosí okuliare?! To som nevedela. Ako dlho? Pýtala som sa sama seba. Tajila to dokonca aj predomnou. Išla som k nim a začula ich rozhovor.

Išiel som za ňou. "Takže už konečne vidíš, ako vyzerám? Vieš, mne sa aj zdalo, že ti tie okuliare treba." Uškrnul som sa. Prišiel som bližšie k nej a obzrel si jej okuliere. Cítil som tu jej sestru, takže som Jade odviedol ďalej od nej, nech nás nevidí a nepočuje.

Kráčala som s ním po boku.,,Prestaň.. Nieje to vtipné" Pokrútila som nad ním hlavou. Tie jeho poznámky mi už lezú krkom.

Prenasledovala som ich. Chcela som počuť viac. Ale keď som to začula, už som nevydržala. ,,Ty sviniar! Prestaň sa navážať do mojej sestry!" zvolala som.