The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

7.

Zarazil som sa. Jej mama skoro zomrela? Vedel som, aké to je stratiť matku. Sám som o ňu prišiel. Preto som kašľal na všetko a objal ju. Naozaj som ju objal a nechal ju plakať na mojej hrudi.

Je mi jedno, kto to je.. Objatie som vážne potrebovala. Objala som ho silnejšie a plakala ešte viac. Zdá sa, že predsa má nejaké pocity. Len škoda, že ich tak hlboko skrýva. A za tým všetkým ubližovaním a šikanovaním.

Hladil som ju po vlasoch a snažil sa ju upokojiť. "Dostane sa z toho. Veď je to tvoja mama. Si predsa jej dcéra, takže bude rovnako silná a bojovná ako ty. Ššš... Neplač."

Tie pekné slová od neho boli niečo nové. A nemôžem si pomôcť, ale vážne to bolo príjemné počuť a najmä od niekoho ako je on. No nevedela som však prestať. Takto sme tam boli niekoľko minút. Nakoniec sme zostali sedieť na zemi a ja som sa snažila upokojiť. Nikdy by som nečakala, že ma uvidí plakať. Vážne som sa toho bála.. Čo ak to niekomu vykecá? Je to predsa on.. Nikdy neviem, čo komu môže povedať.

"Nechceš niekam ísť? O chvíľu bude zvoniť." Opýtal som sa. Sedeli sme na zemi a ja som ju stále objímal. Mohli by sme ísť hore na strechu. Možno by jej to pomohlo.

,,Hm... No.. Asi by bolo fajn.. Moja sestra sa somnou ani nebaví.. Netuším kde je" Povzdychla som si a postavila som sa. Utrela som si slzy.

"Vezmem ťa hore na strechu. Môže byť?" Opýtal som sa a pritiahol si ju k sebe. Bokom sa o mňa opierala. Odmietal som ju pustiť. Jednou rukou som ju objímal.

Pousmiala som sa.,,Ako?"

Zasmial som sa. "Nie som tu prvý deň. Už sa tu vyznám."

,,Tak fajn." Mykla som plecom.

Vyšli sme na strechu. Bol tu dobrý výhľad, ktorý by sa jej mohol páčiť. Stála predo mnou a vietor jej rozfúkaval vlasy. Vyzerala... Nádherne. Na čo to myslíš, Warren?! Zamračil som sa. Kašlem na to. Bolo mi fuk, či to budem neskôr ľutovať. Prišiel som k nej a zozadu ju objal.

Zatvorila som oči. Bolo príjemné byť v jeho objatí.. Aj keď.. Nesmiem zabúdať na všetko, čo mi spôsobil.. Sakra.

"Prepáč." Zašepkal som jej do ucha. Myslel som to úprimne.

,,Neospravedlňuj sa.. Je to zbytočné.. Teraz si takýto.. Zajtra budeš taký ako dnes ráno.. Možno o mne ešte všetko vytáraš po škole.. Že mi umiera mama.. Že mám nahovno život.. Že nosím okuliare.." Odtrhla som sa od neho a sadla si na kraj strechy. Snažila som sa zadržať slzy.

Prišiel som k nej. "Ak ti sľúbim, že sa zmením? Že ostanem takýto? Budeš schopná.... Priateliť sa so mnou?" Opýtal som sa potichu. Vedel som čo odpovie. No nádej som mal aj tak.

,,Ja.. Niesom si istá, že to dokážeš.. Neverím ti" Pozrela som dole.

Zatvoril som oči. "Zrejme máš pravdu. Som len bezcitné monštrum." Zopakoval som, ako mi rada hovorila. Neznášal som sa za to, že mi týmto ublížila.

,,Vravela som idiot.. Nie monštrum" Pousmiala som sa.

Pousmial som sa. "Veľký rozdiel..."

,,Pre mňa je" Neviem, prečo som sa usmievala.

No ja som monštrum. Lenže to nevie.

Zamyslene som hľadela do diaľky.. Bolo fajn na chvíľu sa s ním nehádať. Ublížil mi toľko krát, že mu neverím. Bojím sa, čo by všetko mohol spraviť alebo povedať.

"Som tu autom, tak ak chceš, odveziem ťa do nemocnice."

Pozrela som naňho.,,Ja.. Nie.. Prepáč" Vstala som. Bojím sa ho. Čoho všetkého môže byť schopný. Bojím sa, že toto skončí. Môžme sa raz pohádať a on bude na tom tak zle, že všetkým všetko povie.,,Pôjdem... Domov.. Pešo.. Sama" Povedala som sekavo a išla k dverám zo strechy.

Oh.. Zaťal som päste. Toto zvládneš. Zatvoril som oči. Využila ma. Perfektné. Som naozaj idiot. Vie perfektne využiť situáciu. Prečo sa ja vôbec snažím? Načo?

Otvorila som dvere a zbehla všetky schody. Vzala si veci z triedy a bolo mi jedno, že tam boli ľudia. Išla som skleslo domov.

Ostal som na streche. Mal by som robiť to, v čom som dobrý. Zabíjať. Nie sa snažiť nájsť si priateľov.

Došla som domov. Veci si hodila do rohu a seba do perín. Plakala som.

Bolo to zbytočné. Vzal som si veci a odišiel domov. Vždy všetko zničí. To ona je tá, čo to vždy zničí. Ona to zničila prvá. To ja som ten idiot, ktorý sa s ňou snaží vychádzať. Zavrčal som. Toto bude ťažké.