The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

11.

"Lebo zistila kto som. Už som ti to hovoril. Spanikáril som a zatvoril ju tam. Potom prišla o schopnosti a teraz som ich rozdelil vám. Ona už žiadne ďalšie nebude mať. Ty ale áno. Takže by sa ti pomoc zišla. A k tomu, pokiaľ viem, môžeš svojimi schopnosťami ublížiť, ak ich nevieš ovládať. To by si chcela?"Opýtal som sa jej.

,,Záleží na tom.. Komu" Pretočila som očami. Stále mi neodpovedal na ten smrad v tej miestnosti.

"Ha ha. Chceš teda pomôcť?" Opýtal som sa. S ňou je to riadne ťažké.

,,Nie.. Neverím ti.." Pokrútila som hlavou.

Sklonil som hlavu. Jasné, že nie. Ach...

Fakt, že ma šikanoval a ubližoval mi niekoľko rokov je oproti tomu,čo mohol urobiť ako upír malina. Nechcem s ním mať nič spoločné.

"Prepáč." Zašepkal som a išiel späť k domu. Rosy mala pravdu. Páči sa mi. Už dlho. Popravde od prvého dňa. No všetko zničila.

Išla som domov. Napodiv hneď ako som si seba predstavila doma, som sa tam aj objavila. To bude asi tou mágiou. Začula som plakať otca. Došla som za ním.,,Oci?" Sadla som si k nemu.,,Čo sa stalo?" Bála som sa.. Vedela som presne, čo sa stalo.,,Mama... Podľahla zraneniam" Povedal. Bože.. Ja som to tušila.. Je to len moja chyba. Objala som ho a začala plakať s ním.

Som stratený. Ona bola jediný dôvod, prečo som tu ostával. Prečo som bol ešte ako tak dobrý. Ale všetko je preč.

Celé dva týždne sme ani ja ani Rosy nechodili do školy. Neviem, čo bolo nové. Trúchlili sme. Nedokázali sme sa s tým jednoducho zmieriť. Bolo to pre nás ťažké. No každá ostala sama. Už sme nemali žiadny sesterský vzťah. Medzitým bol pohreb. Teraz je pondelok.. Po dlhom čase sme obe išli do školy. Sadla som si na moje miesto. Všetci v škole vedeli, že mi umrela mama. Nedokázala som sa smiať. Ani usmiať. Nešlo to. Snáď niekedy budem znova tak usmievavá ako kedysi. No na to potrebujem asi dôvod.

Bola tu. Po tak dlhom čase.

Nikoho som nevnímala. Snažila som sa všetkých ignorovať.

Nesmiala sa, neusmievala sa. Nereagovala. Iba tam sedela a nič nevnímala. Mal som silnú potrebu objať ju. No zrejme by ma hneď odohnala.

V škole som smutne sedela. Na hodinách som sa výnimočne nesústredila. Stále som nevedela pochopiť, že som sama. Otca zaujímam jedine ak ide o známky, o mamu som prišla, s Jade nemáme dobrý vzťah a kamarátov nemám. Ani neviem prečo vôbec existujem. Načo tu vlastne som? Môj život stratil význam. Ani búrky mi už nerobili radosť. Moje vnútro bolo prázdne. Nevedela som čím ho zaplniť. Jade bola na tom tak isto. Ale vedela som, čím ho zaplní ona. Láskou. Rozhodla som sa pomôcť Warrenovi získať jej srdce. A potom odídem. Ak pomôžem Jade nájsť v živote šťastie, moja existencia stratí význam. A potom zmiznem z tohto mesta. Nadobro. Hneď po hodine som išla za Warrenom. ,,Ahoj. Môžem sa s tebou porozprávať? Stačí mi päť minút," opýtala som sa.

Pozrela som na moju sestru, no už som to neriešila. Nič som už neriešila.

Prikývol som. Ak môže pomôcť Jade.

,,Ja ti chcem pomôcť. Chcem aby bola Jade šťastná a bola s tebou. Chcem aby si to bol ty, kto získa jej srdce. A keď sa tak stane, odídem," povedala som mu.

Zamračil som sa. "Tá posledná časť sa mi nepáči."

Videla som, že sa mračí. ,,Aha. Jasné. Nestojíš o ňu," sklonila som hlavu.

"Stojím, len... Si jej sestra. Nemala by si odísť."

,,Mňa tu nič nedrží," sklesnuto som odvetila. Nebola to však úplná pravda. Jade mi bude chýbať. Ale nechcem jej stáť v ceste za šťastím. ,,Dobre. Stretneme sa po škole v lese pri jazierku?" opýtala som sa. ,,Nie som si istá či vieš kde to je."

"Viem. Žijem tu už roky." Uškrnul som sa.

Prikývla som. ,,Mimochodom ak mi chceš prefarbiť polku vlasov ešte to platí. Urobila by som to aj sama, ale doma som nenašla centrofixku a v obchode som nebola," usmiala som sa.

Zasmial som sa a pokrútil hlavou. Išiel som do triedy za Jade. Presadol som si k nej a objal ju. V triede nikto nebol, takže by sa na mňa nemusela až tak naštvať.

Nevedela som ako reagovať. Jedna moja časť chcela zostať v jeho objatí.. No druhá chcela kričať a odísť. A tá aj vyhrala.. Nesmiem mu podľahnúť. Niesom jedna z tých jeho obetí, ktoré podľahnú šarmu upíra. Je to netvor.. Vykrútila som sa mu z objatia a išla som preč.

Ostal som sedieť na mieste. Mrzelo ma to.

Otočila som sa k nemu.,,Pamätáš ako som vravela, že si len bezcitný idiot a ty si povedal, že si monštrum?" Spýtala som sa potichu.,,Asi si mal pravdu." Otočila som sa a vyšla som na chodbu.

Au... Zabolelo to. No mala pravdu.

Na chodbe som zbadala Jade. Išla som za ňou.

Videla som Rosy ako ku mne ide.. Žeby sa chystala prelomiť ľady? Založila som si ruky na hrudi a s jedným zdvihnutým obočím ju sledovala.

,,Ahoj," pozdravila som ju. ,,Chcem aby si vedela, že ma mrzí čo sa stalo. A nebudem ti robiť ďalšie problémy. Hneď ako dokončím jednu ,misiu' odídem. Nechcem ti spôsobovať viac nešťastia. A chcem aby si vedela, že ťa mám rada," nad slovom misiu som ukázala úvodzovky. Pozrela som jej do očí a čakala na jej reakciu. Chcela som ju objať, ale bála som sa.

Zamračila som sa.,,O čom hovoríš? Akú "misiu?" a k tomu.. Aké nešťastie a problémy spôsobuješ, neopováž sa niekam odísť.. Stačí, že nemám nikoho.." Rozhodila som rukami.

,,Chcem len pomôcť jednej babe" zaklamala som. Nemusí vedieť, že sa jedná o Warrena. ,,A stále sa hádame. Je to moja vina. Keby nebolo mňa, nemusela by si mať mágiu, ktorú nevieš dobre ovládať. Nemám nikoho. Ty sa na mňa hneváš, mama je v nebi a otec si ma všíma len kvôli známkam. A od pohrebu dokonca vôbec. Priateľov nemám. Odídem a budem sama. To je zrejme mojím osudom," povedala som. Už som to nevydržala. Objala som ju. Po líci sa mi sakotúľala slza.

Objatie som jej opätovala.,,Ale no tak.. Neplač.. Nebudeš sama.. Isto si niekoho nájdeš.. Ak chceš, tak Warren má o teba záujem, takže by som sa ťa s ním mohla dať dokopy.. Vidím ako sa naňho pozeráš.. Páči sa ti, však?"