The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

12.

Zbledla som. Moje pohľady na neho nie sú kvôli tomu, že ho balím. To ja ho chcem dať do kopy s ňou. Pane bože. To teda je. Veď on je do nej. Nezmohla som sa na slovo. Asi odpadnem. Celá biela som sa dotrepala na wecko. Potrebovala som sa prebrať. Pane bože. No toto. Ako jej to len napadlo?

Musela som sa usmiať. Po dlhšom čase.. Mám konečne pocit, že ju mám späť. Toto len dokazuje to, že sa jej páči. Došla som za Warrenom do triedy.

Na tvári mala jemný úsmev. Malý, ale bol tam. Bola nádherná. Bože. Stáva sa zo mňa baba.

,,Warren?" Opatrne som ho oslovila.. Snáď sa nehnevá, na to, čo som mu povedala predtým.,,Ja len.. Mohla by som ťa lepšie zoznámiť s mojou sestrou ak chceš.. Totiž.. Zdá sa mi, že sa jej páčiš a ona sa taktiež páči tebe, takže by to nemal byť problém.. Chúďa je úplne zničená, lebo si myslí, že bude navždy sama" Hodila som sa do lavice pred tou mojou a prisunula si k nemu stoličku.

Trpko som sa zasmial. Toto bol zlý sen. "Ak sa mi niekto páči, tak rozhodne nie ona ale ty." Povedal som a postavil sa. Vzal som si veci a išiel preč. Toto je už na mňa priveľa.

Zostala som zarazene sedieť na mieste. Čo to povedal?

Cestou som Rosy povedal, že to ruším. Nemá to význam. Išiel som domov.

Ešte stále som sa spamätávala z toho, čo povedal. Veď ma nenávidí, nie? Ja ho rada nemám. Prečo má on mňa? Ako?

Na záchode som uvidela Líviu. Opláchla som si tvár vodou a nevšímala si ju. Ale ona mňa hej. ,,Tak čo? Chýba ti mama?" posmešne sa opýtala. ,,Hej chýba," odvrkla som. ,,Si taká slaboška Anabel," oslovila ma mojím prvým menom. ,,Daj mi pokoj Lívia, lebo to oľutuješ!" ,,A čo také mi urobíš? Donútiš ma obliecť si čierne šaty?" zasmiala sa. Mávla som rukou a zrazu ju zaplavila vlna vody, ktorá hneď nato zmizla. Nechala som ju tam prekvapenú a mokrú stáť. Cestou do triedy mi Warren povedal, že sa to ruší. No čo už.

Prečo sa to všetko muselo tak veľmi skomplikovať? Prečo? Ráno som nemal ani tú najmenšiu chuť, ísť do školy.

Na ďalší deň som išla do školy.. Bála som sa.. Warren ma vraj chce.. Ale ja ho nenávidím.. Možno.. Keby som mu ukázala ako ho nenávidím, by to vzdal. Neviem.. Malo by ho to prejsť, nie? A budeme ako predtým.. Aj keď je tu otázka 'skutočne to chcem?'.

Bolo ťažké vidieť Jade. Prečo som sa musel namotať práve na ňu?! Prečo!?

Dnešok prebehol v tichosti. Večer som sa votrela do školy. Už tam nikto nebol. Takže som povolila šróby na jeho stoličke. Budem mu vracať to, čo mi robil on. A tým nemá inú možnosť, než nenávidieť ma. Ako ďalšiu vec som mu dala sekundové lepidlo do zámku na skrinke. Potom som išla domov a rozmýšľala, či to bolo správne. Nemala som z toho dobrý pocit.. Skôr som mala výčitky a strach.. Ale.. Malo by to zabrať.. Malo.

Ráno som si našiel v skrinke lepidlo. Skvelé. Niekto sa nudil. Kašľal som na to a išiel do triedy. No tam so mnou spadla stolička. Zavrčal som. Prišlo mi zo povedomé. Jade. Ona mi to vracia!

Cez rameno som pozerala na Warrena. Musím uznať. Bolo zvláštne šikanovať.. Bolo to také.. Taký ten pocit, že máte nad niečím moc. Musela som sa potichu zasmiať. Už som sa aj zasmiala.

"Aspoň sa konečne smeješ."

Zamračila som sa a otočila sa zas dopredu.

Nech mi to kľudne vráti. Keď jej to vyčarí úsmev na tvári.

Keď cez prestávku odišiel niekde, nechal si tu mobil aj tašku. Mobil som mu vzala k sebe a tašku som vyhodila cez okno.

Keď som sa vrátil, nemal som tu mobil, ani tašku. Nechal som to tu nárokom. Nemal som v mobile nič, čo by mi uškodilo. Našťastie.

Zavrčala som. Plán vôbec nevychádzal podľa mojej predstavy.

Išiel som si po tašku. Mojou rýchlosťou.

Už škola skončila, takže som v triede zostala sama. Cez okno som ho sledovala ako si vzal tašku a potom zas niekam zmizol. Nemá to cenu.. Čo musím urobiť?

"Ahoj." Zašepkal som jej do ucha, keď stála pred oknom.

Skoro som vyskočila z kože. Hneď som sa naňho otočila.

Usmieval som sa. Bola zlatá.

,,Želáš si?" Zdvihla som obočie.

Zahryzol som si do pery. "Želal by som si." Pousmial som sa.

Zamračila som sa.,,A čo?" Pre istotu som sa viac natlačila k oknu. Pripadalo mi to ako bezpečný priestor, čím som bola ďalej od neho. V tom momente mi napadlo veľmi veľa vecí, čo by si mohol želať.

"Teba. Nevzdám sa." Pokrútil som hlavou a prišiel bližšie k nej. Vlasy som jej zastrčil za ucho.

To nie.. To robí naschvál.. Sklonila som hlavu. Vlasy som si zas popravila.

Zasmial som sa.

,,No..ja neprestanem" Pokrútila som hlavou. Zatiaľ ešte nezmenil názor.. Možno ho zmení.. Musí! Pravdou, prečo sa to tak zúfalo snažím napraviť je, že by iba trpel z odmietnutia.

"Mrzí ma to s tvojou mamou. Viem, aké to je." Zašepkal som. Chcel som aby vedela, že ma to mrzí. Povedal som jej, že to jej mama zvládne, no nezvládla. Oklamal som ju. Sľúbil som, že jej klamať nebudem. Sklonil som hlavu. Cítil som sa vinní.

Toto vážne nemusel vyťahovať.,,Každý raz umrie.. Nemusíš kvôli tomu, že som trochu iná predstierať, že si iný ty"

"Jade, prosím." Zašepkal som. Jedine ona mi dokázala ublížiť. A bol to príšerný pocit.

,,Nie.. Prestaň sa hrať na to, čím niesi..si bezcitné monštrum, no nie? Pýtala som sa Rosy, čo si jej robil.. Čo si jej povedal.. Zrovna včera.. Vraj tam kde bola, si ju chcel mučiť a nakoniec zabiť.. Vyhrážal si sa jej.. A vravel si, že tam zomrelo už niekoľko ľudí.. Ty si zodpovedný za tie vraždy v meste.. Ty zabíjaš niekoľko krát denne.. Si netvor" Zašepkala som. Bála som sa ho. Aj toho ako zareaguje. No nemohla som to v sebe dlhšie dusiť. ,,Nemusíš sa hrať, že si niekto iný a súcitiť so smrťou mojej mamy! Ty si zabíjal kohokoľvek.. Zabíjal si ľudí ako ja.. Ľudí ako moja mama. Každý niekoho stratil a teraz sa tu hráš na neviem ako sympatického! Kvôli tebe iní prišli o súčasť rodiny!" Zamračila som sa.