The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

20.

Prekvapilo ma, čo som videl. Tá hviezda tu nemala čo robiť. Malo to byť zničené. Hlavne zapečatené a neotvoriteľné. Kým oni sa tam rozprávali, prišiel som k hviezde a zapečatil ju. Hneď potom som tú hviezdu nechal rozplynúť. Je to nebezpečná zbraň, ktorá sa iba ťažko ovláda a bola zhotovená na zničenie magických bytostí. Preto som to teraz zničil úplne.

,,Šibe vám?! Čo ste to urobili?!" kričala som.

Pretočila som očami.,,Je to nebezpečné. Zabila by si sa"

"Nevieš čo to je. Tak buď rada, že sme prišli. Toto mala moja rodina zničiť už dávno."

,,Kto povedal, že to idem otvoriť?!"

,,Lebo som slepá, Vieš?!" Zakričala som na ňu. Veď to išla otvoriť.

,,Išla som to len otočiť! Či niečo nie je z druhej strany," prevrátila som očami.

Pretočila som očami a išla k Warrenovi.

,,Ty proste musíš všetko pokaziť," sťažovala som sa jej. Rozmrazila som sochy a vodu poslala späť do jazera. V tom mi niečo napadlo. ,,Nechcete si pozrieť divadielko?" usmiala som sa.

,,Ani nie.." Išla som ďalej do lesa. Ona si ani neuvedomuje, čo mohla spôsobiť.

Išiel som za Jade. Keď som ju dohnal, objal som ju.

Len som tak stála a nechala sa ním objímať zo zadu.

Pobozkal som ju na spánok. "Nemysli na to. Neotvorila by to. Chránila to rodinná pečať."

,,Rodinná?" Otočila som sa k nemu.

Prikývol som.

,,Tvojej?"

"Mojej."

,,Ou" To je zvláštne.. Takže to je jeho rodiny.. Ja som to ale videla už predtým.. Ja som to hodila do toho jazera.,,Ako.. Sa dostal do toho jazera? Ak je tvojej rodiny, nemali by ste to mať.. V dome vašom?" Zahryzla som si do pery.

"Náš dom zničili a vyrabovali. Po smrti mojej rodiny, vzali všetko cenné a zvyšok zničili. Ja som bol mŕtvy. To moje schopnosti ma vrátili späť a vtedy už naše rodinné sídlo horelo. Nezachránil som nič a nikoho." Sklonil som hlavu.

,,Oh.. To mi je ľúto" No ja som si istá, že ja som to z jeho domu predsa neukradla.. Niekde som to našla.. Alebo..niekto mi to dal.. No jasné! Už si pamätám. Vravel, čo to dokáže. Ja som to nechcela mať na starosti, tak som sa toho zbavila.

"Hmm.." Sklonil som hlavu.

Objala som ho. Mala by som mu povedať pravdu. Ako sa to tam dostalo.,,Ja som ju tam hodila.." Pozrela som mu do očí.,,Pamätám si to.. Mala som len dvanásť" Mykla som plecom.

Zamračil som sa. "Ako sa to k tebe dostalo?"

,,Dal mi to strýko" Povzdychla som si. Už nežije. Umrel rok na to.

Zatvoril som oči a snažil sa to predýchať.

Sledovala som ho.,,Čo tak hrozné sa deje?" Nechápala som ho..

"Odkiaľ to mal?" Odstúpil som od nej. Ak zabila jej rodina tú moju....

,,Nepýtala som sa" Zamračila som sa. Asi som mu to nemala hovoriť. Úplne som ho tým rozhodila.

Prikývol som. Nevie. To znamená, že to mohli byť oni a ja sa tu flakam s jednou z nich. Bolo mi zo samého seba zle. Ako som mohol byť tak hlúpy? Veď som vedel, že tí čo ich zabili, mali mágiu.

,,Warren.. Čo sa deje?" Smutne som naňho pozrela.

"Nič." Odvrkol som.

Zamračila som sa. Ten hlas akým to povedal. Zabolelo to..,,Ok.. Tak.. Pôjdem" Išla som ďalej sama. Už zas sa z neho stáva ten idiot zo školy.. Dosť ma to ranilo.

"Jade..." Povzdychol som si. Nevedel som predsa naisto, že to bola jej rodina. A aj keby... Bola to Jade.

,,Hm" Mykla som plecom, no išla som ďalej.

Toto som pokašľal. Znova.

Chcelo sa mi plakať. Prečo som mu dala šancu? Hento je predsa jeho pravá tvár. Toto len predstiera.. A ja som mu verila a naivne dúfala, že to bol on..

Sledovala som ich. Počula som každé slovo čo povedali. Zase to pokašlal. Ak niekto neurobí Jade šťastnou neodídem. A ja potrebujem odísť. Nedokážem sa tu zdržať dlhšie. Všetko okolo mňa ma ničilo.
Podišla som k Warrenovi. Chytila som ho za plece. Vedela som, že ujde a tak som mu povedala. ,,Ak chceš môžeme sa porozprávať. Pomôžem ti."

Pokrútil som hlavou. "Idem za ňou. Ale ďakujem." Povedal som a bežal za Jade. "Prosím, počkaj." Dohnal som ju. Nemôžem o ňu prísť.

Zastavila som a zatvorila som oči.

Postavil som sa pred ňu. "Jade, prosím, prepáč." Zašepkal som. Jednou rukou som ju držal za tvár a hladil ju po líci. Čelo som si oprel o to jej a druhou rukou ju jemne objal.

,,Celé to predstieraš, však?" Neotvorila som oči. Nedokázala som to. Cítila som ako ma štípu oči od sĺz, čo sa drali von.,,Tak ľahko si sa vrátil späť.. Stále si rovnaký.. Nezmenil si sa.. Len predstieraš.. Niesi to ty.. Ty zabíjaš, ubližuješ, ničíš a ja blbá som ti naletela na to, že môžeš byť iný. Vážne som naivná. Po tom ako ma Filip nechal som sa nezmenila ani trochu" Už som nezadržala slzy. Začali mi len tak tiecť. Musela som otvoriť oči, ale pozerala som do zeme.

"Nepredstieram to. Bože Jade.. Ja ťa milujem. Nedokázal by som ti viac ublížiť." Bolelo, že mi neverila. Ale nečudoval som sa jej.

Miluje? To je.. Moc silný výraz. Bez slova som naňho pozrela.,,Bojím sa.. Bojím sa, že ti naletím.." Plakala som už úplne.

Objal som ju. "Ja sa bojím, že ma necháš." Zamrmlal som.

Začala som mu plakať do hrude. Asi mu vážne naletím. Tak ľahko sa môže zmeniť späť. Akoby ani nechcel zostať takýto.. Ako mám vedieť, čo...myslí vážne.

Pevne som ju objal.

Pozerala som na nich. Mala by som odísť preč, ale nedokázala som sa pohnúť. Prečo sa nepobozkajú? Veď sú od seba len pár centimetrov. Strašne ma to štvalo. Nech sa už na seba vrhnú. Jedným mávnutím ruky som okolo nich vytvorila ľadovú sochu srdca. Druhým mávnutím som iba nad les privolala búrku a z bleskov vytvorila nápis J + W = LOVE. Tretí krát som mávla a tým som ich na seba natlačila bližšie. To by malo stačiť. Pomyslela som si a išla som domov.