The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

23.

Nedokázal som sa na ňu ani len pozrieť. Už len jej prítomnosť ma ničila. Bol to zlý nápad chodiť sem.

,,Ahoj" Naklonila som hlavu trochu viac do jeho zorného poľa, lebo sa zdalo, že si ma vôbec nevšimol.

Neodpovedal som. Zatvoril som oči a hlavu si podoprel rukami. Len dýchaj, Warren. Len dýchaj.

,,Warren.. Deje sa niečo?" Zdvihla som obočie.

"Počul som vás." Povedal som chladne. Môj hlas nevydával žiadnu emóciu. Nič.

Z jeho hlasu ma zamrazilo.,,Ty si.." Pozrela som na lavicu.,,Prepáč.. Ja.. Môžem ti to vysvetliť" Pozrela som späť naňho.

"Nie je čo." A znova ten hlas bez citov.

Zamračila som sa.. Ubližovalo mi to.,,Prosím.. Warren.. Však sa somnou neprestaneš baviť"

"Neviem! Dobre!? Neviem! A teraz ma nechaj! Je to na mňa príliš!" Postavil som sa a vybehol z triedy. Potrebujem na vzduch. Na strechu.

To nie.. Ublížila som mu.. Moc.. Je to moja chyba.
Nemôžem sa teraz starať o to, aké nepríjemné pocity vo mne vyvoláva. Bežala som za ním.,,Warren.. Stoj!" Skríkla som naňho.

Nemohol som. Išiel som ďalej. Ona si neuvedomuje, aké to pre mňa je.

Dobehla som ho a postavila sa mu do cesty.,,Prosím.."

Zaťal som päste a zatvoril oči. Príliš ťažké.

,,Prosím.. Warren.. Hovor somnou. Neuzatváraj sa predomnou.." Smutne som sa naňho mračila.

"Ako by si reagovala ty?" Opýtal som sa a pozrel jej do očí. Bože... Mala ich tak nádherné. No boli to oči vraha. Vraha mojej rodiny. Možno ich nezabila ona, no jej rodina áno. Nedokázal som sa na ňu ani len pozrieť. Uhol som pohľadom.

,,No vieš.. Asi by som si najprv vypočula pravdu!" Zavrčala som naňho a jeho tvár chytila do ruky. Prinútila som ho pozerať sa na mňa.,,Tak ma nechaj" Povedala som už pokojnejšie.

Chytil som jej ruky a stiahol ich dole. Nemohol som. Ten dotyk mi iba viac ublížil. Tak veľmi som si želal držať ju, objímať, pobozkať... Ale nešlo to.

,,Warren" Zúfalo som vzdychla.

Ak by som s ňou naďalej ostával, zradil by som rodinu...

,,Čo chceš teraz akože spraviť? Nenecháš ma, však?" Pozrela som mu do očí. Až teraz som si uvedomila, čo k nemu vlastne cítim.. Nedokážem bez neho žiť.

To bola správna otázka. Čo chcem spraviť? Problém bol však ten, že som presne vedel, čo chcem urobiť. "Toto." Zamrmlal som a pritiahol si ju za pás k sebe. Hneď ako sa naše hrude dotkli, sklonil som sa a pobozkal ju. Urobil som to, čo som chcel urobiť už roky.

Šokovaná tým, čo spravil som stuhla, ale po chvíli som spolupracovala. Nechcela som, aby to skončilo. Tento moment.. Ja. Ho. Milujem.

Držal som si ju pri sebe tak blízko... Odmietal som ju pustiť. No toto všetko nebolo správne. Ale aj tak som nemohol prestať. Moje bozky sa stali náruživejšie a dravšie. Potreboval som ju.

Bola som ním úplne ovládaná. V jeho moci. Už nikdy oňho nechcem prísť. Nemôžem. Neprežila by som. Nechcem nikoho iného. Chcem len jeho. On je môj svet. Možno som mu to všetko odpustila tak ľahko, no tej príťažlivosti som už nedokázala odolať.

Odtiahol som sa od nej. Potrebujeme aj dýchať.

Pozrela som do jeho prenádherných očí.,,Čo.." Nádychla som sa. Chcela som. Vedieť, čo toto celé malo znamenať.

"Nehovor." Priložil som jej prst na pery. Bola nádherná. Jej pery boli napuchnuté od mojich bozkov. Ešte lákavejšie, no nebolo to správne. Cítil som sa previnilo. Voči nej, svojej rodine.. Nemalo sa to nikdy stať. Nie takto. "Prepáč mi to." Zamrmlal som a pustil ju. Odstúpil som od nej.

,,Nie.." Odstúpil o kúsok, ale mne sa to zdalo ako obrovská diaľka.,,Neospravedlňuj sa.. Prosím.. Nikam nechoď.. Neopúšťaj ma" Zdesene som naňho pozrela. V očiach ma zaštípali slzy.

Zatvoril som oči a potichu zaklial. Znova som na ňu pozrel. "Ty to nechápeš?" Nevie ako sa cítim. "Nemalo sa to nikdy stať. Nie takto. Toto je zlé. Nie je to správne." Pokrútil som hlavou. Iba jej ublížim. Som predsa monštrum.

,,Čo? Nie.. Nie nič nechápem! Mne to nepripadá tak nesprávne.. Tak mi to Sakra vysvetli!" Vytiekli mi slzy.

"Kašlem na to."

S obavami som naňho pozerala.

Prišiel som znova k nej a chytil jej tvár do dlaní. "Aj tak ťa milujem." Zašepkal som a jemne ju pobozkal.

,,Povedz.. Povedz, že ma neopustíš.. Prosím" Stále som mala slzy v očiach. Bála som sa, že oňho prídem. Moc to bolelo.

"Neopustím. Nikdy."

Pozrela som mu do očí.,,Milujem ťa" Vydýchla som a skôr, než by niečo povedal, alebo zostal prekvapene stáť som ho pobozkala.

Nespolupracoval som. Bol som príliš v šoku. Ona ma miluje?! Keď mi konečne doplo, čo povedala, objal som ju a poriadne pobozkal.

Musela som sa pousmiať, keď si ma k sebe natlačil. Nemienila som prestať. Bolo to moc silné, moc intenzívne.

Keď som sa konečne od nej odtiahol, pozrel som jej do očí.

Mal tak krásne oči. Sklonila som hlavu a zotrela si slzy.

"Budeš so mnou chodiť?" Opýtal som sa s úsmevom.

Doširoka som sa usmiala a pozrela naňho.,,Áno."

"Konečne moja..." Zašepkal som.

Usmiala som sa.,,A aj budem"

"To dúfam. Ja si ťa totiž vziať nenechám."