The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

16.

Pousmial som sa. "Nemusíš ísť. Nechcem ťa nechať ísť domov samú."

,,Pff.. Čo by sa mi už len mohlo stať?" Odfrkla som si a mávla rukou.,,Idem"

Zasmial som sa. Chytil som ju za ruku. "Smiem?" Opýtal som sa.

Zahryzla som si do pery a prikývla som.

V tichosti sme išli ku mne. Bol nádherný večer.

Cítila som sa neuveriteľne trápne.

"Je to divné."

,,Uhm.. No.. Tak.. Povedz mi niečo o sebe"

Zo zamyslenia ma vytrhol tenký piskľavý hlas. ,,Ja som taký hladný." Prekvapene som sa obzrela. Okrem mňa a škrečka v izbe nikto nebol. Napadlo ma, že sa mi to asi zdalo a nechala som to tak. ,,No to je teda," bolo opäť počuť. ,,Asi umriem od hladu." Zľakla som sa. To vážne hovorí ten škrečok. Nechcela som Jade kaziť romantické chvíle, ale rozhodla som sa jej zavolať. Ak je to totiž nejaký žart, tak dosť divný.

Zazvonil mi mobil. Ani som sa o Warrenovi nestihla nič dozvedieť. Ale dostala som infarkt z vyzváňania. Hneď som zdvihla.,,Áno? Preboha." Predýchavala som prerušenie tichého večera.

Zasmial som sa.

,,Jade? Ten škrečok je robot alebo je to fakt zviera?" neisto som sa opýtala.

Zamračila som sa.,,Uhm. Zviera?" Prižmúrila som oči, aj keď ma nemohla vidieť.

,,A normálne? Úplne obyčajné živé zviera?"

,,Áno! Preboha.. Čo sa deje?" Zamračila som sa.

Zastali sme.

Zamyslela som sa. Ešte si pomyslí, že som blázon keď počujem rozprávať škrečka. ,,Nič. Len, že sa nehýbe. Tak ma napadlo, že či vôbec žije. No, ale asi spí," zaklamala som a rýchlo zložila.

,,Ok.. To.. Bolo divné" Zložila som si mobil do vrecka.

"Hm.." Mykol som plecom. "O chvíľu sme u mňa."

,,Uhm..." Mračila som sa.

Podišla som ku klietke. ,,Ty vieš hovoriť?" opýtala som sa škrečka. Cítila som sa ako blázon. ,,Každý vie hovoriť. To predsa nie je divné. Zvláštne je skôr to, že rozumieš môjmu jazyku," odvetil. ,,A keď už sme pritom, naozaj sa potrebujem najesť." Prekvapene som pozerala na škrečka. S vyvalenými očami som mu nasypala jedlo. ,,No konečne," pustil sa do jedla. ,,Hovorí sa ďakujem," napomenula som ho. Cítila som sa naozaj divne. Rozprávať sa so škrečkom nepatrí práve medzi niečo normálne.

Konečne sme s Jade našli nejakú tému, ktorá u nás prelomila ľady. Rozprávali sme sa celú cestu. Jej smiech bol nádherný.

,,Uhm.. Ešte ma zaujíma.. Čo tvoja rodina? A tvoj život? Ešte sme totiž do osobnejšej témy nezašli a k tomu.. O mne toho vieš už veľa.. Ja o tebe skoro nič" Povedala som, keď sme zastavili pred jeho domom.

Uhol som pohľadom. Nebolo pre mňa príjemné, rozprávať o tom. Je to časť môjho života, na ktorú sa snažím nemyslieť.

No super.. Nechce o tom hovoriť.. To sa o ňom asi nikdy nič nedozviem.,,Uh.. Tak.. Fajn... Ja.. Pôjdem teda" Odvrátila som od neho pohľad.

Povzdychol som si. "Nechceš ísť ďalej? Ak teda chceš vedieť niečo viac o mne. Nerád o tom hovorím a ešte takto vonku."

Pozrela som naňho.,,Dobre" Mierne som sa usmiala a vošla som s ním dnu.

"Chceš niečo?" Opýtal som sa.

,,Čokoľvek, čo sa dá piť" Zasmiala som sa.

Išli sme do kuchyne. "Čaj?"

,,Moc teplé" Zasmiala som sa.,,Voda postačí"

Zdvihol som obočie a dal jej vodu.

,,Vďaka" Napila som sa. Už som len čakala, kedy niečo začne hovoriť.. Vo mne totiž horela zvedavosť.

Po chvíli strávenej rozprávaním so škrečkom vysvitlo, že moja nová moc, ktorú som dostala na tieto narodeniny je dar hovoriť so zvieratami. So škrečkom sa mi rozprávalo dobre. Zistila som, že je chlapec a dala som mu meno Ronald. Jemu sa to páčilo. Rozprávali sme sa o všeličom. Nakoniec som, zaspala.

"Fajn. Takže.... Moju mamu zabili, ako som už spomínal. No v tú noc, nezomrela iba ona. Zomreli všetci moji blízki. Žili sme v rodinnom sídle. Bolo nám dobre. Naozaj sme sa snažili neubližovať ľuďom, keď už som ten nosič života. No niekto si nedal pokoj. Dal si tú námahu a našiel nás. Vyvraždili všetkých. Ja som prežil iba vďaka tomu, že som nosič života. Prišiel som v jednu noc o všetko čo som mal. Všetko dobré, čo vo mne bolo, vyhaslo. Stalo sa zo mňa monštrum... Roky som žil sám a vraždil. Potom som začal chodiť do školy. Snažil som sa zabudnúť. Zmeniť. No nešlo to. Vychodil som dve školy, až som na tejto tretej stretol teba. Takže... To je v skratke." Povedal som a odvrátil sa od nej. Nebol som hrdý na to, aký som bol. No minulosť už nezmením. "A teraz keď už to vieš, budem ťa musieť zabiť." Povedal som, aby som odľahčil situáciu.

Šokovane som naňho pozerala. Nemala som absolútne slov. Len som ho sledovala s vyvalenými očami.,,To.." Nadýchla som sa.,,Vieš o tom, že to vôbec nieje vtipné, že?" Zamračila som sa naňho.

"Trochu vtipné to je." Mykol som plecom.

,,Nie.. Nie v tejto situácii" Krútila som hlavou a zdesene naňho pozerala.

"Dobre. Tak nie je. Iba som sa snažil nejako to odľahčiť."  Zamrmlal som.

,,Odľahčiť.." Pozrela som mimo.,,Však to ale nemyslíš.. Vážne" Zahryzla som si do pery.

"Tú poslednú časť nie. Neublížil by som ti." Pousmial som sa.

Vydýchla som si.,,Vďaka Bohu" Chytila som sa za srdce..,,Ty mi vážne robíš šoky"

Zasmial som sa. "Prepáč."

,,Uhm.. Je mi.. Je mi to ľúto" Úprimne som mu pozrela do očí.,,Ja.. Ach.." Vstala som a objala som ho zozadu okolo krku. Sedel, takže to bolo trochu ťažšie.,,Už niesi sám" Zašepkala som mu do ucha. Neverím, že som k nemu vážne tak dobrá. Vlastne to je monštrum.. Zabil strašne veľa ľudí.

Otočil som sa k nej a objal ju. "Ďakujem."

Usmiala som sa. Kašlem na to, čím bol.. Dôležité je, kým je teraz. Sadla som si obkročmo cez neho, aby som ho mohla lepšie objať. Takto sme sa objímali.

Bola pri mne tak blízko. Mal som ju tak blízko! Pevne som ju objímal a tisol k sebe. Hlavu som si ponoril do jej krku a nadýchol sa. Dokonalá.

OK.. Bola som nervózna. A to nemálo. Bola som predsa na ňom preboha. A trochu ma vyviedlo z miery, keď sa zhlboka nadýchol.. Určite môjho pachu.. Veď.. Je to upír.. Zaujímalo by ma ako to všetko vníma.

Je až neuveriteľné, že je tu so mnou. Nikdy by som si ani len nepomyslel, že ju budem naozaj držať v náručí. A bol to ten najlepší pocit. Bola nádherná a jej vôňa a krv, boli dokonalé. Mal som čo robiť, aby som sa ovládol.