The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

18.

Po ceste sa stalo, niečo, čo som nečakala. Do cesty mi vstúpili nejaký muži. Skôr.. Mestská mafia.. Okej.. Hlavne kľud.. Išla som pokojne, teda aspoň sa to tak malo zdať. Vôbec som nebola pokojná. Ponáhľala som sa popri nich, no jeden ma chytil za ruku a stiahol k nim.,,No pozrime že.. Koho to tu máme.. Ty si mi ale kočka" Zapriadol mi jeden do ucha. Chcela som vracať, len čo sa ku mne priblížili. Nevedela som, čo mám robiť.. No predsa. Mám .. Ale to by som ich musela zabiť, aby o tom nikomu nepovedali. A to ja... Neviem..

Chcel som ju nechať samú, ale mal som o ňu strach. Preto som išiel za ňou. A práve včas. "Zlato, mala si ma počkať." Prišiel som k nej a objal ju. Tí chlapi ma poznajú, preto radšej odišli. "Fuu.. To bolo len tak tak."

Vydýchla som si a oprela som sa oňho.,,Ďakujem ti.. Tí chlapi boli vážne nechutní" Striasla som sa.

"Ako som povedal. Nedovolím, aby ti niekto ublížil." Pobozkal som ju na čelo a vzal ju na ruky.

Odniesol ma domov.,,Nikdy by som na teba predtým nepovedala, že môžeš byť takýto" Pozrela som mu do očí.

"Aký?" Opýtal som sa a uložil ju do postele. Vyzul som ju a prikryl.

,,Starostlivý, milý, nápomocný, s citmi" Mykla som plecom.

Pousmial som sa a sklonil hlavu. "No..." Zasmial som sa. "Pre teba, sa zmením s radosťou. Vieš... Nebol som vždy taký... Zlý."

,,No.. Viem.. Hovoril si ako si to mal predtým" Nechcela som mu to pripomínať.,,To si niekedy rozmýšľal aj nad tým, ako zabiješ mňa?"

"Ak mám byť úprimný, áno. No vždy keď som si predstavoval ako ťa donútim byť ticho, skončil som pri tom, ako ťa bozkávam." Zahryzol som si do pery. Cítil som sa trocha trápne. Dobre. Viac než len trocha. Veď som jej prezradil, že... Bože. Ja som jednoducho nepoužiteľný.

Pousmiala som sa. Snažila som sa zakryť sa, aby to nevidel.,,No..ja ti nevyčítam, že si si to predstavoval.. Tiež som si predstavovala smrť niektorých ľudí" Zahryzla som si do pery.,,No nevadí"

Musel som sa usmiať. "Som rád, keď sa usmievaš. Máš nádherný úsmev."

Och bože.. Čo to somnou ten chalan robí? Každou chvíľou ho mám radšej a radšej.. Je to vôbec možné?,,Ty oči" Zahryzla som si do pery. Ok.. To som. Povedať nemala. Jeho oči sa mi vždy páčili. Bola som nimi očarená. Tak výrazné a dokonalé.

Môj úsmev sa ešte viac rozšíril. Ľahol som si k nej na posteľ. Nahol sa k jej tvári. "Takže moje oči?" Opýtal som sa s úsmevom.

Bože. Bol tak blízko. Totálne mi bral dych. Pomaly som prikývla. Prosím však sa somnou len nehrá a nakoniec ma vysmeje.. Asi by som to nezvládla..zničilo by ma to. Som tak naivná. Srdce mi pri ňom vždy ide ako o život. Môže niečo povedať, niečo urobiť.. Je to jednoducho moc.. Dostáva ma do takých situácii, v ktorých by som si nikdy nepomyslela, že budem. Večne nervózna.

Zlatá. "Dobrú noc, Jade. Mám ťa rád." Povedal som a dal jej bozk na čelo. Mala ma v šachu. Dokonale ma ovládala. Bol som stratený.

,,Dobrú" Povedala som. Mala som chuť spraviť niečo, ale to by som si možnože ešte vyčítala. Však toto bol len prvý normálny deň s ním. Čo ak to zajtra bude iné?

Ráno som sa zobudila. Ležala som pri Ronaldovej klietke. ,,Dobré ráno," potichu som mu povedala. ,,Hm. Ako pre koho," poznamenal. ,,Čo tým myslíš?" ,,Povedz svojej sestre, že ak chce chodiť v noci domov, nech je tichšie. Zobudila ma." Prevrátila som očami. Nakukla som sa Jadeinej izby spala. Zrejme naozaj prišla neskoro. Zatvorila som dvere jej aj Ranaldovi. Zišla som dole do kuchyne. Urobila som si praženicu. Keď som ju dojedla, všetko som po sebe umyla a išla sa prejsť. Veď je sobota. Nemám sa kam ponáhľať.

Vstala som niekedy po obede.. Spravila som si jedlo a vrátila sa do postele. Pozerala som do stropu a rozmýšľala. Bála som sa. Bála som sa, že včerajšok bol len sen.. Že sa mi to zdalo. Že som sa neudobrila s Warrenom a že sa mi bude smiať.. Bála som sa. Bála som sa jeho. Vážne neviem, čo čakať... Už neviem.. Vzala som do ruky mobil a rozmýšľala, či mu napíšem. Nakoniec som mu nenapísala. Strach bol príliš silný. Strach z odmietnutia, z toho, že si zo mňa robil srandu. Pri tej predstave som sa schúlila do klbka a vytiekli mi slzy. Tak ľahko by ma dokázal zničiť.. Som tak slabá, tak krehká.. Tak nemožná..

Ráno som mal dobrú náladu. Veľmi dobrú. A za to všetko mohla Jade. Ona vo mne prebúdza to, kým som bol pred smrťou mojej rodiny. Chcel som ju vidieť, rozprávať sa s ňou, rozosmiať ju... Ale bol víkend a ja som sa nechcel u nich iba tak objaviť. Dala mi šancu, no neodpustila mi. Ak by ma hneď zbadala ako k nej idem hneď na druhý deň, zrejme by ma vykopla preč. Ja som sa fakt zmenil na babu.

Celý deň som bola pri jazierku v lese. Hrala som sa s vodou. Vytvárala som vodné sochy a potom som ich nechávala zmrznúť severským vetrom. Takto som ich mala už poriadnu zbierku a vody v jazere stále ubúdalo. Prekvapilo ma však, že bolo také hlboké. Keď bola voda už len na dne zbadala som čosi nevídané.

Zostala som doma. Warren mi chýbal viac a viac, keďže tu nebol. Potrebovala som ho tu. Potrebovala som toho nového Warrena.. Nie toho starého. No bála som sa, ale nechcela som celý deň stráviť doma, tak som išla aspoň do ulíc.

Na dne jazera som uvidela kovovú truhlicu v tvare hviezdy veľkú ako volant. To, ale nebolo také divné. Zvláštne bolo zelené svetlo vychádzajúce z nej. Žiarilo všade naokolo a v jeho svetle sa zaligotal zlatý nápis na truhlici. Opatrne som ju vzala do ruky. ,,Ten kto toto otvorí, oči navždy zatvorí!" prečítala som si nahlas. ,,Oči navždy zatvorí? Čo to znamená?" nechápala som. ,,Že umrie. To je predsa jasné," ozval sa hlások nad mojou hlavou. Bola to sojka. Ešte stále som si nezvykla na to, že sa so mnou rozprávajú zvieratá. S vyvalenými očami som ju sledovala. ,,Čo sa tak pozeráš? Vyzerám škaredo?" ozvala sa. ,,Nie. Ja len... No je pre mňa stále divné, že rozumiem zvieratám" vyjachtala som. Sojka mi pristála na ruke. ,,Hej. Je to trochu zvláštne. Ale zvláštnejšie je, že ja ľuďom rozumiem a oni mne nie," zamyslela sa. ,,Hmm," prikývla som. Sojka po chvíli odletela a ja som nerozhodne stála s truhlicou v ruke. Otvoriť ju, či nie?

Nemohol som ostať doma. Musel som niečo robiť. Jade mi behala po rozume až som sa čudoval, akú má výdrž. Prechádzal som sa ulicami a musel som sa kontrolovať, aby som nešiel k nej domov. Možno ma nechce vidieť.

Hlavu som mala sklonenú k zemi. Nepozerala som pred seba.

Nepozeral som pred seba, iba pod svoje nohy. Bol som príliš zahlbený vo svojich myšlienkach.

Do niekoho som narazila. Ale nebolo to priamo. Len do ramena. Neotočila som sa a pokračovala som ďalej v ceste. Bez slova.

Obzrel som sa za seba. Tú vôňu by som rozoznal všade. "Jade?"

Zastala som a zdvihla hlavu. Otočila som sa.,,Wa-warren" Prekvapene som sa zakoktala. Jeho by som tu nečakala.