The Way Of Love [DOKONČENÉ]✔

33.

,,A odkiaľ? Pochybujem, že pracuješ. Vykradol si banku?"

"Rodinné peniaze. A keďže Warren žije, máme toho viac." Mykol som plecom.

,,Rodinné peniaze? Čo si nejaký kráľ?" pokrútila som hlavou. Robí zo mňa blázna.

"Som šľachtického rodu. Už som to spomínal. A už jedz."

,,No to určite," neverila som.

Pretočil som očami.

Ak si myslí, že mu uverím je na omyle. Šľachtic. No to určite. Nechala som to tak. Preberiem to s ním neskôr. Radšej som začala jesť.

Sledoval som ju. Bola tak nedôverčivá a naivná v jednom. Páčila sa mi stále viac a viac. Nedala sa tak ľahko. Aj keď som ju mal hneď. Bola protikladom samej seba.

Sledovala som jeho pohľad. Bolo mi to nepríjemné. Celé roky ľudia ignorovali moju existenciu aj keď už ma oslovili ako ,bosorku'. Nebola som zvyknutá na taký priamy pohľad. Nedalo sa to vydržať. ,,Môžeš prosím prestať?" oslovila som ho.

"S čím?" Nechápavo som sa opýtal.

,,S tým pohľadom. Je mi to nepríjemné. Nie som na to zvyknutá."

Povzdychol som si. "Rosy.. Fajn. Hm... Nejako to spravíme. Zlatá stredná cesta. Si moje dievča a ja sa na teba rád pozerám. No ak si zo tak želáš, budem sa snažiť obmedzovať to."

,,Ja ti nezakazujem sa na mňa pozerať, ale je to také... Pre mňa divné. A nové," hľadala som správne slová. Nechcela som mu hneď vešať na nos, že som nikdy kamarátov nemala.

Pousmial som sa. "Zvykneš si." Žmurkol som na ňu.

Prevrátila som očami.

Zasmial som sa.

,,Aký je vlastne deň?" opýtala som sa, keď som dojedla.

"Sobota." Usmial som sa na ňu.

,,Uf. Dobre," vydýchla som si.

"Prečo?"

,,Mám čas si rozmyslieť ako ďalej. Či ukončiť školu teraz alebo počkať do konca roka. Predsa len, zostáva už necelý mesiac do prázdnin."

"Hmm.. Ak by si chcela, môžem sa prihlásiť k tebe do školy."

,,Nie, nechcela. Nechcem chodiť do školy. Mám veľa dôvodov prečo som chcela újsť. Keď si sa ma chystal vypiť, bola som na úteku," priznala som.

"Hmm... Povedz mi o tom. Chcem o tebe vedieť všetko."

,,Všetko?" opýtala som sa ticho. Chce vedieť všetko? Úplne všetko? Nebola som si istá či mu mám o sebe povedať. Už aj tak toho vedel dosť o minulosti mojej rodiny. A povedal, že sa mu páčim, lebo ma chce spoznať. Keď ma spozná čo potom? Opustí ma?

Postavil som sa a prešiel k nej. "Áno. Všetko. No najprv sa presunieme niekam, kde to bude viac pohodlné. Napríklad môj gauč. Veľký a pohodlný." Objal som ju a stiahol dole zo stoličky. Sklonil som sa k nej a dal jej bozk na líce.

,,Takže všetko," vzdychla som. ,,Stačí v skratke?"

"Rosy..." Zamrmlal som.

,,No tak keď už si to povedal, začneme od mena. Som Anabel Rosy Longwood. Ale Anabel sa mi vôbec nepáči. Preto ma rodina volá Rosy. Ľudia ma nevolajú nijako. A keď už tak, tak bosorka. Mala som veľkú mágiu, ale ako som už spomínala tvoj brat dal polovicu z nej Jade. Odvtedy mi niekedy býva divne a občas mám zlé myšlienky. Neviem čím to je. Možno to spolu nejako súvisí. Nikdy predtým sa mi to totiž nestávalo. Hm. Čo ďalej. Pred pár dňami som mala narodeniny. Takže už mám sedemnásť. A získala som novú moc. Veľmi rozkošnú. A presvedčila som Warrena aby mi prefarbil končeky vlasov. Neviem čo chceš ešte vedieť," povedala som. ,,Ak máš ešte nejaké otázky, pýtaj sa."

Zasmial som sa. "Toto bolo rýchle."

,,Neviem čo presne si chcel vedieť. Či niečo o rodine, želaniach, láske, mágii, záľubách alebo niečom inom."

"O všetkom. Želania ma zaujímajú. Všetko čo si ešte nikdy nerobila. Chcem ti ukázať veľa vecí. Chcem s tebou zažiť všetko."

,,To ti mám porozprávať čo som robila sedemnásť rokov?" vyvalila som oči.

"Máme čas do konca života."

,,Tebe sa to povie keď si nesmrteľný."

Warren ma pekne prekvapil.. Vzal ma na rande do reštaurácie.

*Warren*
"Nech sa páči." Podal som jej ružu a usmial sa na ňu.

,,Ďakujem." S úsmevom som ju vzala.,,Si vážne gentleman.. Nikdy by som si to nepomyslela." Zachechtla som sa.

Pokrčil som plecami. "Nemal som prečo. A teraz... Mám teba." Usmial som sa na ňu a nahol sa k nej. Na pery som jej dal letmý bozk.

Usmievala som sa od ucha k uchu.

Odsunul som jej stoličku.

Sadla som si.

Vybrali sme si a objednali.

,,Čo o tebe ešte neviem?"

"Veľa vecí. No máme čas. Môžeme sa spoznávať celý život." Usmial som sa.

Usmiala som sa.,,Môžeme"

Práve neoficiálne potvrdila, že so mnou bude chcieť byť naozaj dlho.

,,Ale niečo by sme sa pýtať mohli.. Nech nieje trápne ticho" Potichu som sa zasmiala.