What Life Took From Me [HP Fanfiction]

36. O deťoch

Zuria vošla do domu na Grimmauldovom námestí číslo 12. Už niekoľko dní sa tam neukázala. Mala veľa práce, čo bola naozaj pravda. Lenže dnes večer sa rozhodla zájsť tam. Možno preto, že mala byť doma znova sama a ona samotu neznášala.

Dom zíval prázdnotou. Väčšina členov Rádu bola na nejakej misii, vrátane jej manžela. Vošla do kuchyne, ale aj tá bola prázdna. Vybehla preto hore na poschodie a Remusa našla v salóniku. Sedel v kresle, čítal si nejakú knihu a pred sebou mal otvorenú fľašu ohnivej whisky.

„Ahoj," vošla dnu.

„Ahoj," odvetil jej, ale ani sa na ňu nepozrel.

„Niečo som ti doniesla," povedala Zuria a urobila pár krokov, až sa ocitla pri ňom. Podávala mu hrubú knihu.

„Čo je to?" spýtal sa jej a pozrel sa na ňu.

„Darček. Odo mňa pre teba," odvetila mu a trocha sa pousmiala.

Remus si knihu od nej zobral a otvoril ju hneď na prvej strane. Bol to fotoalbum a fotografie na prvej strane si pamätal. Na dvoch dokonca aj bol. Zo všetkých sa na neho ale usmievalo dievčatko – jeho Aveline, jeho dcérka.

„Ave a jej torta, keď mala dva roky," vysvetľovala Zuria ďalšie stránky albumu, „jej prvá metla, tu urobila svoje prvé kúzlo. Tu mala šesť... a toto je deň pred nástupom do Rokfortu," rozprávala mu.

„Tie fotky sú krásne," venoval jej úsmev. „Aveline je úžasné dievčatko."

„Je," prikývla. „Naozaj ma mrzí, že si o toto všetko prišiel, ale to nebolo mojou vinou. Vždy, keď som ju fotografovala, myslela som pri tom na teba. Ako ti raz tie fotky ukážem, aby si videl, ako naša dcéra vyrastala. Ja viem, že je to málo..."

„Ďakujem," šepol. „Som rád, že si to pre mňa urobila. Môžem si ho nechať?"

„Isteže," prikývla. „Je tvoj. Vždy som ho robila pre teba."

„Naozaj, ďakujem, miláčik." Šepol, akosi rozčarovane. Zrejme z neho hovorila ohnivá whisky.

„Dobre, mala by som ísť," Zuria si prehrabla vlasy.

„Nechoď," požiadal ju Remus. „Mohla by si ostať. Aspoň chvíľku. Mohla by si mi rozprávať niečo o Ave a o Alphardovi. Niečo z ich detstva."

„Och, moje zlatíčka."

„Tvoj syn je veľmi milý chlapec," pripustil Remus. „Je to však celý Sirius. Ešte ti neprišla sova od Dumbledora, že porušil školský poriadok hneď prvé mesiace na škole?"

„Nie, neprišla. Al je o dosť miernejšej povahy ako Sirius."

„Stačí, aby sa dostal do nejakej partie," pripomenul jej Remus.

„Možno máš pravdu," pousmiala sa. „Neviem, či by mi nejako veľmi vadilo, keby Al porušoval školský poriadok. Je to predsa môj malý Záškodník."

„Máš naozaj dva najväčšie poklady vo svojom živote, Zuri," žmurkol na ňu.

„To mám," prikývla. „Ave a Al sú moje všetko. Pre nich som schopná urobiť hocičo na svete. Všetko. Vážne všetko."

„Viem," prikývol.

„Už naozaj musím ísť," podotkla Zuria, vstala zo sedačky a aj Remus bol okamžite na nohách. „Prepáč, ale nemôžem ti dlhšie robiť spoločnosť."

„Naozaj ďakujem za ten album," opäť jej poďakoval.

„Nemáš za čo," prikývla. Hľadela na neho a nejako sa nemohla pohnúť z miesta. „Dúfam, že ti aspoň trocha priniesol radosť."