What Life Took From Me [HP Fanfiction]

22. Chyba v pláne

Remus hľadel na Aveline a tá sa očividne snažila vstrebať vetu, ktorú práve vyslovil. Sirius vyzeral, akoby ho chcel prekliať. V tejto chvíli mu to bolo jedno. Potreboval to konečne povedať, chcel svoje dievčatko konečne osloviť slovom dcéra. „Dcérka," pozrel sa na ňu.

„To ale nemôže byť pravda," pokrútila hlavou Aveline. „Ocko?" pozrela sa na Siriusa, ale ten mlčal, nič nenamietol a tak Aveline usúdila, že to pravda bude. „Ako je to možné?"

„Jednoducho," povedal jej Remus a usmial sa na ňu. „Keď som bol ešte študent na Rokforte, tak som sa beznádejne zamiloval do tvojej mamy. Myslel som si, že to bude trvať večne. Vzali sme sa a narodila sa nám tá najkrajšia dcérka na svete, ty. A potom sa to všetko pokazilo, ako som vám všetkým teraz povedal. Zavreli ma do Azkabanu za niečo, čo som neurobil a jediné, čo mi tam pomáhalo prežiť bol fakt, že mám svoju dcérku, ku ktorej sa musím vrátiť. Nikdy som nemal v pláne ťa opustiť, Aveline."

Aveline veľmi plakala. „To..., prečo mi to nikdy nepovedali?"

„Pretože to takto bolo lepšie," prehovoril Sirius a neprestajne sa mračil na Remusa. „Si moja dcéra, Aveline, vždy som ťa toľko miloval. Staral som sa o teba a chránil som ťa."

„Pretože ja som to robiť nemohol, hoci som vždy chcel," namietol Remus.

„Ave, je mi to ľúto, že si sa to dozvedela takto," šepol Sirius. „Po tom, čo Remusa zatvorili do Azkabanu, tvoja mama bola veľmi nešťastná. Ja som ostal sám a vždy som ju ľúbil. Staral som sa o ňu a zaľúbili sme sa do seba. Vzali sme sa a boli sme rodina. Tá najkrajšia na svete, ty to predsa vieš, Aveline."

Aveline potiahla nosom. „On za to nemohol," ukázala na Remusa. „Ja neviem, čo budem teraz robiť, ja neviem..."

„Iba som chcel, aby si to vedela, chcel som ťa konečne vidieť dcérka. Tak veľmi som túžil vrátiť sa k tebe. Chcem očistiť svoje meno iba kvôli tebe. Si moje všetko. Moja motivácia v živote. V Azkabane som myslel hlavne na teba. Chcel som vydržať, aby som ťa mohol znova vidieť. Si taká nádherná..." Remusovi po tvári tiekli slzy. „Krásna, sladká. Nemôžem uveriť tomu, že si až tak vyrástla. A hrozne ma bolí, čo všetko sme stratili. Nuž mala si dobrého otca," dodal, lebo to bola pravda. Sirius sa o Aveline staral ako o vlastnú. Videl v jeho očiach smútok a aj veľkú obavu, že teraz Aveline stratí.

Jeho dcéra prikývla. „Potrebujem si to uležať v hlave, ja..."

„Chápem," prikývol Remus. „Teraz musíme vyriešiť iné veci."

„Dosť bolo slov," prehlásil Sirius a požiadal slušne Rona, aby mu podal potkana. Ten váhal, ale nakoniec mu ho podal. Potkan začal bez prestania pišťať, krútiť sa a hádzať sa.

Sirius s Remusom namierili na potkana. Z oboch prútikov vyletel záblesk modrého svetla. Odrazu na mieste, kde bol potkan, stál nejaký muž, krčil sa a žmolil si ruky. Bol veľmi nízky, sotva vyšší od Harryho. Bolo vidieť, že to bol zavalitý človek, ktorý ale schudol a na hlave mal plešinu. Mal veľmi malé vodnaté oči, rovnako ako potkan. Rozhliadol sa okolo seba a veľmi ťažko dýchal.

„Vitaj, Peter," prihovoril sa mu Sirius vľudne, ako keby sa okolo neho potkany menili na starých kamarátov zo školských čias. „Dlho ťa nebolo vidieť."

„S... Sirius, R... Remus," ešte aj Pettigrewov hlas bol piskľavý. „Moji priatelia, moji starí priatelia!"

„Sklapni!" zreval na neho Remus. Prvýkrát zvýšil hlas, pretože až teraz sa priamo díval na človeka, ktorý mu zničil život a nielen jemu. Zlosť v ňom kypela.