What Life Took From Me [HP Fanfiction]

34. Anjel strážny

1977

Remus sa už dlhšie pohrával s myšlienkou, ako povedať Zurii pravdu o svojom probléme. Prázdniny ubehli ako voda a z nich sa stali siedmaci a čakal ich posledný školský rok. Veľmi si vážil svoju priateľku, miloval ju a zdalo sa mu to nesprávne, že jej niečo zatajuje. A preto sa odhodlal, že jej povie pravdu.

Nebol pripravený na to, žeby to neprijala. Ale nemohol žiť s pocitom, že jej niečo tají a niečo pred ňou skrýva. Ak by sa to jedného dňa dozvedela od niekoho iného, dopadlo by to horšie, ako keď jej to povie sám. Nech sa stane, čo sa má stať.

Stretli sa vonku, pod veľkým dubom, kde niekto na okolí nebol. Počasie už nebolo také prívetivé, hoci to vyzeralo, že sa ujme babie leto. Zuria bola trocha prekvapená jeho vážnym pohľadom. „Stalo sa niečo?"

„Vlastne áno," prikývol. „Musím ti niečo dôležité povedať," začal a hlas sa mu trocha triasol.

„Dôležité?"

„Veľmi dôležité," priznal sa a sklopil zrak. Sledoval svoje topánky a potom, keď sa pozrel na ňu, prekvapilo ho, že sa aj tak usmievala.

„Remus, tak rozprávaj, počúvam ťa," povedala mu. „Nech je to čokoľvek, mne to môžeš povedať. Som tvoja priateľka, pochopím to."

„Vieš, miláčik, nie som si istý, či toto pochopíš," odvetil jej smutne. „Je to priveľmi vážne a možno nadobudneš pocit, že som zlý a že by si so mnou nemala tráviť už ani minútu."

„Ty a zlý? Remus, láska, neblázni. Ty si ten najlepší človek, akého poznám," sladko sa na neho usmiala a on tak veľmi dúfal, že si to bude o ňom myslieť, aj keď jej povie pravdu. Tak veľmi v to dúfal.

„Kiežby to bola pravda, láska," šepol.

„Tak už mi povedz, čo ťa trápi," požiadala ho.

„Dobre," chytil ju za ruku. Na okamih ešte sklopil pohľad, ale potom sa nadýchol a odhodlal sa. Pozrel sa jej do očí a povedal jej pravdu: „Zuria, keď som bol ešte dieťa, môj otec sa nepohodol s jedným človekom, s jedným veľmi zlým človekom. Určite si o ňom počula, volal sa Fenrir Greyback."

„Počula," prikývla.

„Raz v noci, počas splnu, sa prikradol do nášho domu a pomstil sa môjmu otcovi. Prostredníctvom mňa. Pohrýzol ma. Zuri, ja som vlkolak," povedal jej smutne a stále jej hľadel do očí.

Po tvári jej začali tiecť slzy, ale neodtiahla sa od neho, ani nepustila jeho ruku. Iba šepla: „Ja to viem."

„Čože?"

„Viem o tom, od začiatku o tom viem," priznala sa mu. „Odkedy sme sa stretli v loďke počas toho, ako sme sa plavili k Rokfortu ako prváci. Spoznala som to podľa jaziev na tvojej tvári a tvojich rukách. Vieš, láska, aj môj dedko je vlkolak."

Remus ostal úplne šokovaný tým, čo mu povedala. Celý ten čas vedela, čím je, akým monštrom sa stáva a predsa len ho milovala, predsa len bola s ním. Nebála sa ho, neštítila sa ho. Milovala ho. Nemohol tomu uveriť. „A aj tak ma miluješ?"

„Samozrejme, ako som povedala, si ten najlepší človek na svete. Si láska môjho života. Viem, že by si nebol nikdy schopný mi ublížiť," silno ho objala. „Chcem, aby si vedel, že mi je veľmi ľúto, čím sa potykáš každý mesiac, viem, aké to je ťažké a bolestivé. Ale stojím pri tebe a vážim si, že si mi to konečne povedal. Chcela som to počuť od teba."